Dávajme si na seba pozor

Foto: Lucia Ondrášková

Foto: Lucia Ondrášková

Ešte stále predávam škaredé a drahé suveníry na Champs-Élysées. Dennodenne pri práci stretávam desiatky, ba stovky ľudí a s kolegyňami sa zabávame na istých klišé, ktoré sme im na základe pozorovaní pridelili.


Nemci sú avantgardno-extravagantní, potetovaní a s piercingom, Japonci sú pokorní a pokojní, zatiaľ čo hyperaktívni Číňania valcujú všetko naokolo. Španieli vedia iba po španielsky, Arabi sú arogantní. Pre Američanov je všetko cute,  gorgeous a marvellous, no ak po anglicky prehovoríte k Francúzom, cítia sa dotknuto. Viem, že neradno všetkých hádzať do jedného vreca, vraví tak aj skúsenosť. Tieto charakteristiky však získali všetci návštevníci vďaka väčšine ich krajanov, ktorá sa tak doposiaľ prejavila.

Slovákov nechodí veľa, preto zatiaľ prívlastok nedostali. Asi aj našťastie. Len zriedkavo sa totiž prejavia ako kultivovaní ľudia. Na pozdrav nereagujú, veď prečo by, ak je to „hello“ alebo „bonjour“ namiesto „dobrý deň“. Chvíľu sa prechádzajú a dohadujú, kto si vypýta to tričko I love Paris. Ako sa to povie? Nevieš? Ani po anglicky? Potom zistia cenu, ponadávajú si a odídu.

Paríž je jedno z najdrahších miest na svete a Champs-Élysées jedna z jeho najdrahších ulíc - ak nie najdrahšia. O mojom šéfovi nemám vysokú mienku, nemyslím si ani, že by bol dobrým obchodníkom. No vďaka výhodnej pozícii jeho obchodu, vlastnej chamtivosti a ignorovaniu zákonov sa z neho stal milionár. Kľúčenky, ktoré on predáva za 9 eur, kúpite inde za 50 centov. Prečo ste si teda vybrali práve túto adresu?

Je celkom prirodzené, ak Slováci nevedia, kam v Paríži na nákupy. Dokonca by som im rada poradila krajšie a lacnejšie miesta. Prekáža mi však, že sa poväčšine správajú ako hulváti. Keď počujem, akým spôsobom sa bavia s mojimi kolegyňami veriac, že im nikto nerozumie, neraz mám chuť zasiahnuť. Potom si však uvedomím, že nemám slov. Aj včera sa jeden starší pán ukázal ako super gentleman. Keď som mu podala košík, aby mal kam uložiť svoje parížske štamprlíky na slovenskú slivovicu, odpovedal mi: „To mi na čo dávaš?“. „ That’s for your shopping, sir.“ „Šak hentam to desi polož a potom si to zoberem.“ V duchu si vravím, kedy sme si my, kamaráde, potykali? No odpoviem zdvorilo, lebo musím: „V poriadku, položím vám to sem.“ A jeho reakcia? Ani nie veľmi prekvapený a už vôbec nie ospravedlňujúci sa výraz. „Ježiš, konečne tu niegdo hovorí po slovensky!“ Klobúk dolu za odvahu, s ktorou sa ľudia vyberajú do sveta ovládajúc  len svoj vlastný jazyk, a aj to len ledabolo. A hanba za všetko ostatné...

O Parížanoch sa hovorí, že sú to arogantní debili, a oni tento mýt radi podporujú. Arogantní debili ma celkom zaujímajú, takže som sa na nich v istom zmysle tešila, no napokon som príjemne sklamaná. Privítali ma viac než pekne. V septembri som ešte skoro vôbec nehovorila po francúzsky, no namiesto odsúdenia a znechutenia sa so mnou rozprávali pomalšie, aby som rozumela, alebo mi dokonca povedali, že mám roztomilý prízvuk. Keď som nevedela nájsť adresu, ktorú som hľadala, neposlali ma zámerne opačným smerom, ale vytiahli telefón s navigáciou a ukázali mi presnú trasu. Želali mi dobrú chuť, dobrý deň alebo „bon“ hocičo, a ani po mesiacoch sa to nezmenilo. Parížania nebudú radi, že to prezradím, ale oni sú vo svojej podstate milí.

Nechcem tým povedať, že Slováci sú kreténi a Francúzi fasa parťáci. To pŕŕŕ! Uvedomila som si ale jedno: jazyk je dôležitý, nie je však jediným prostriedkom komunikácie. Sú ľudia, ktorí hovoria tromi jazykmi a správajú sa ako zvieratá. A sú aj tí, ktorí poznajú len pár anglických slov a predsa je pre mňa omnoho príjemnejšie rozprávať sa s nimi. Give mi this. No like. How much this? Finish. Credit card? Pamätám si zákazníka, ktorý na všetko iba ukazoval prstom a zakaždým, keď som mu pre lepšie pochopenie na papierik napísala cenu tej či onej veci, odpovedal mi  jedinou frázou, ktorú ovládal: „Thank you, my friend!“. S úsmevom na tvári.

Ono je napokon jedno, kto odkiaľ pochádza a akým jazykom hovorí. Ak je ku mne niekto milý, je to preto, že ja som milá k nemu alebo preto, že má dobrú náladu. Ak som k niekomu milá a on sa správa ako hlupák, je to preto, že na to nie je zvyknutý, že má zlú náladu, alebo že je to naozaj hlupák. No nezúfam si. Pretože nabudúce, keď budem mať zlú náladu alebo sa budem správať ako hlupaňa, niekto mi ju zlepší tým, že bude ku mne milý. Všetko dobré sa nám v živote vráti, to je výborná správa. Zlá správa je, že aj to zlé. Správa univerzálna teda znie: dávajme si na seba pozor.