Johanka, ktorá nie je z Arku

Je asi taká stará ako ja a je rovnako oblečená ako ja. To preto, že sme hostesky. Ale inak nie je vôbec ako ja. To preto, že je Parížanka.


Je vysoká, chudá, nos má trocha hrboľatý, na mihalniciach prehnanú vrstvu maskary a jej červený rúž nie je dlhotrvácny. Vlasy má  ulízané do konského chvosta, na ruke, napriek zákazu nosiť do práce doplnky, má uviazané dva náramky. Nevyzerá veľmi sympaticky a pracovná uniforma hostesky jej na čare nepridáva.

Event, na ktorom sme v ten večer pracovali, sa odohrával v jednom klenotníctve na námestí Vendôme. Našou úlohou bolo preveriť, či sú prichádzajúci na liste pozvaných, a odložiť ich kabáty, ak si želali. Niekto z personálu sa potom prišiel predstaviť, usmieval sa tak vtieravo, že som sa zaňho cítila trápne, a hostí odviedol. Nasledoval aspoň jeden pohár šampanského, zopár slaných dobrôt, prehliadka šperkov a počas toho celého predajca tŕpol, či sa hosť rozhodne niečo si kúpiť- v ten večer ponúkali špeciálne ceny.

Ľudia prichádzali postupne, zvyčajne po dvoch, mali sme teda dostatok času na pozorovanie okolia. Takýchto podujatí sme už ale videli neúrekom a všetky boli takmer identické. Predajcovia s nacvičenými grimasami snažiaci sa pôsobiť žoviálne, no v skutočnosti tŕpnuci v nepríjemnom kŕči, hostia, ktorí sa v ich prítomnosti nevedia uvoľniť, pretože si síce prišli vypiť a čo-to pozobkať, ale v nijakom prípade nakupovať, a potom dvaja či traja ľudia, ktorí majú dosť peňazí na to, aby si so sebou odniesli nejaký suvenír a tak znížili šance, že klientka od hnevu z nízkych tržieb pohluší zamestnancov. Toto všetko sa dalo odpozorovať v priebehu jednej minúty a nádej, že by sa v priebehu večera niečo zaujímavé mohlo odohrať, bola mizivá. Bola to predvídateľná nuda.

Krátila som si chvíľu počítaním pätnástich percent z 63 700 eur a Johanka sa snažila započať so mnou konverzáciu. „Aha, pozri okolo seba, všetci majú prekrížené ruky alebo nohy. Psychologicky to neznamená nič dobré, keď sú takto, tak to sa akože chránia alebo tak.“

Významne na mňa pozerala s očakávaním, že sa jej spýtam, či študuje psychológiu, keď má taký dobrý postreh. Smutne som si uvedomila, že veľa ľudí je skutočne schopných takej reakcie.

„Pozri, 80 % z nich vie, že nič nekúpia, a predajcovia to vo väčšine prípadov vedia tiež. Napriek tomu, že kvôli tomu sú tu. Majú právo cítiť sa nepríjemne.“

Pár minút bolo ticho a potom sa ozval druhý pokus.

„Vidíš našu klientku? Ako je strašne oblečená? Na začiatku vyzerala super, keď mala ten čierny kabát a botasky, dobre som si to všimla, veď som módna blogerka!  Ale tieto šaty??“

Môj ty bože, to kvôli takýmto ľuďom ide žurnalizmus do hajzla, uvedomila som si. Keby som pracovala s Johankou prvý raz, povedala by som si, že je to jej prvý deň v práci, keď ju všetko tak nabáda ku komentárom, lenže som vedela, že je hosteskou omnoho dlhšie než ja. Pozrela som sa smerom, kde práve diskutovala s nejakým potenciálnym zákazníkom. Mala obtiahnuté šaty námorníckej modrej farby a lesklé čierne lodičky s plným opätkom. Na ľavej ruke dva prstene a zelené hodinky. Nič sa nehodilo k ničomu, ale absolútne ma to neprekvapilo. Bola prototypom ženy bez vkusu. Nie nevkusnej, iba bez vkusu. Zmohla som sa teda len na odpoveď „asi sa jej páčia“.

„Ale vôbec sa jej nehodia! Vôbec nemá na to postavu!!“, vykríkla Johanka hlasnejšie, ako by bolo treba, a okato dávala najavo sklamanie, že som sa nenadchla jej blogerstvom.

„Johanka, rozumiem, vidím, že sa jej nehodia, ale to neznamená, že ich nemôže nosiť. Nechaj ju, nech nosí, čo chce.“

V očiach jej zaiskrila akási nevraživá súťaživosť. „Hej? Tak mi teda povedz, aké šaty by sa jej podľa teba hodili?“

„Šaty, ktoré by boli prestrihnuté v páse, alebo šaty peplum, skrátka niečo, čo by opticky trocha rozšírilo boky alebo zúžilo pás.“ Aspoň tak mi to logicky vychádzalo.

Chvíľa ticha, Johankin výraz sklamania, pretože som na to podľa všetkého prišla, aj keď nie som blogerka, a napokon jej posledná veta: „Hej, lebo má ROVNÚ postavu“. 

Bola som rada, že sme sa zhodli a dúfala som, že teraz už zmĺkneme, lebo rozprávať iba preto, aby nebolo ticho, nie je možné nepretržite. Chvíľu možno áno. Ale nie vkuse. A nie, keď na to nemáme náladu. A nie, keď si rečník nedokáže uvedomiť, že na to nemáme náladu. Ale mademoiselle sa nedala. „Všimla si si, že Damien má vybielené zuby? A isto chodí do solárka, pozri, aký je opálený. Pekný nie je, ale má štýl, videla si ten obal na cigarety? La classe.“

La classe. To bola posledná kvapka. „Johanka, z toho chlapa sa mi chce gŕcať. Keď sa naňho pozerám a aj keď o ňom iba hovorím.“

„Ty si hrozná! My sa musíme rozprávať, aby nám rýchlejšie plynul čas! O čom sa teda chceš rozprávať, keď nie o nich?“

„Nechcem sa rozprávať. Ubezpečujem ťa, že čas bude plynúť, aj keď budeme ticho.“

„To si vždy takáto, že celý večer nehovoríš?“

„Keď mi nič zmysluplné nenapadá, radšej som ticho.“

Ticho. Ticho. Ticho. Johanka asi pochopila. Ešte stále ticho, a to teda pekne dlhé. Pomyslela som si, že som ju asi urazila, ale nevedela som, ako to zistiť. Ponorila som sa do útrob svojej mysle a snažila som sa vyloviť čo možno najprijateľnejšiu otázku pre danú chvíľu, no napriek veľkej snahe zo mňa vytryskla nehorázna trápnosť, a to „aká je tvoja najobľúbenejšia módna značka?“.

„Prosím?“

A je to stratené. Vidí, že sa na nej smejem, a má pravdu, smejem sa, a pritom to vôbec nebol zámer, pripadalo mi to ako najvhodnejšia otázka na zistenie, či sa na mňa módna blogerka hnevá. No už je neskoro, musím to zopakovať: „Aká je tvoja najobľúbenejšia módna značka?“

A Johanke sa rozžiaria oči, ústa, celá bytosť, a s neskrývanou radosťou mi odpovie. A vzápätí dodá: „Poznáš?“

A ja jej popravde odpoviem. Nie.

Večer končí, Johanka berie svoj kabát a odchádza, vonku ju už čaká taxík. Ja sa prezliekam, mám čas, metro bude jazdiť ešte najmenej hodinu. Pred odchodom sa ma jeden zo zamestnancov pýta, a kde je vaša kolegyňa? Už odišla, vravím. Jáj, no škoda pre ňu, mohla dostať darček! A podáva mi darčekovú tašku s katalógom a akousi vodičkou na čistenie perál a diamantov. Po ceste domov rozmýšľam, či poznám niekoho, kto by taký darček ocenil, a v duchu sa smejem. Nie každá Johanka je Johanka z Arku.