Keď dobehneme osud

Koncom marca nás priateľov kamarát pozval na vidiek. Vidiek! Nemožno po ňom netúžiť, po niekoľkých mesiacoch v Paríži. Jar, rozkvitnuté stromy a štebotajúce vtáky? Ideme.

Vidiek bol úžasný- ako vidiek. Doteraz si na deň strávený tam pamätám ako jeden z najkrajších, odkedy som prišla do Francúzska. Bola to tuším nedeľa a tí, čo sa tam zišli, tam trávili pokojný víkend. Tak ako to robia všetci, ktorí si môžu dovoliť mať okrem parížskeho bytu aj vidiecky dom. Atmosféra bola ako vystrihnutá z filmu, takmer klišé, priatelia a známi, grilovačka, obed dlhý až do večera.

Okrem svojho priateľa som v podstate nepoznala nikoho. Jeho dvoch kamarátov som už síce stretla, ale stále to boli jeho kamaráti, a nie moji. V tom čase som už hovorila po francúzsky, nie síce natoľko, aby som sa vedela rozprávať o antickom divadle, ale na základnú konverzáciu to stačilo. Napriek tomu som väčšinou počúvala. Tak, ako sa to robí, keď prídete do neznámej spoločnosti.

Jeden muž však upútal moju pozornosť. Mal okolo päťdesiat, možno viac, odhadovať vek som nikdy nevedela. Pripomínal mi môjho všeobecného lekára, ktorý mi pripomínal doktora Housea. Akurát že on z toho Housea nemal nič. Rozmýšľala som, či aj on môže byť doktorom a ak nie, čím iným sa môže živiť. Po pár vetách som prišla na to, že bude určite umelec. Prvý a pravý, ktorého som vo Francúzsku stretla.

Nepovedal, som spisovateľ. Som herec. Bol som... Nič také. Len sa mi prihovoril a po pár vetách to bolo jasné. Odpustil si zdĺhavé otázky o tom, prečo som prišla do Paríža, ako dlho tam som a čo robím. Niet nič sympatickejšie ako to, keď niekto tieto zvyčajné otázky vynechá. Namiesto toho sme si pripili na Andreja Kisku, ktorý vyhral prezidentské voľby. Potom sme sa rozprávali o Slovensku, o vidieku, o Paríži, alebo iba tak. Lenže to iba tak bolo nezabudnuteľné.

Niekomu napadlo zahrať si pingpong. Jedálenský stôl sme trocha odsunuli, do prostriedku sme naukladali knihy namiesto sieťky a hrali sme. On stál kúsok od nás, pozoroval a fajčil. Neskôr som si uvedomila, že je takmer všade tam, kde ja. Naďalej sme spolu diskutovali. Vysvitlo, že teraz pracuje veľa s novinármi, usporadúva tlačové konferencie a podobne. Predtým bol stylistom pre veľké módne domy, ale uvedomil si, že životný štýl, ktorým žil, by ho asi čoskoro zabil. Povedal však, že to bol jeho sen, a ten si splnil. A o čom snívam ja?

Už bol podvečer a odísť sme museli skoro, ak sme sa chceli vyhnúť nekonečným dopravným zápcham pred Parížom. No myslela som naňho celé dni. Vravela som si, že nie je možné, aby sme sa už nestretli. Osud to tak nemôže chcieť! V tom čase som pracovala v prašivom obchode so suvenírmi na Champs Elysées. Slnko začínalo pomaly presvecovať pomedzi mraky a šéf neváhal, pred obchod vystrčil sto párov okuliarov plus jednu zamestnankyňu, aby striehla na zlodejov. Každý deň som dobrovoľne stále v aprílovom sviežom počasí pred obchodom a dávala som pozor, aby okuliare nikto nekradol. Hlavne som však striehla na to, či Monsieur Dior, ako som si ho nazvala, nepôjde okolo.

Každý, kto navštívil Paríž alebo akékoľvek iné veľkomesto, si vie predstaviť, aké ťažké môže byť hľadať v ňom niekoho. Hlavne, ak neviete, ako sa ten niekto volá a či tam vôbec býva. A vybrať si na pozorovanie turisticky najobľúbenejšiu avenue v Európe možno tiež nie je najlepším nápadom. No ak pred obchodom musí niekto za každú cenu stáť, prečo to nevyužiť?

Neviem, koľko týždňov som vonku v čiernej mikine s nápisom I love Paris prečkala, ale jedného dňa som ho zbadala. V tom náhlom záchvate šťastia som nevedela, ako zareagovať. Mám kričať? Mávať naňho? Pamätá si ma vôbec? Okrem toho, išiel spolu s jeho priateľkou či manželkou, o pol metra vyššou od neho, pravdepodobne bývalou modelkou, Louis Vuitton cez rameno- nebolo ťažké vybaviť si jej pohľad, aj keď sa na mňa nepozerala. Osud bol ku mne štedrý, ak mi dožičil tento moment, nie však natoľko, aby som stihla konať. Napriek tomu, že slnko sa celý deň skrývalo za mrakmi, traja či štyria zákazníci sa rozhodli spýtať ma nezávisle od seba na cenu okuliarov, na inú veľkosť vystaveného trička, na odlišnú farbu šatky... Kým som sa spamätala, Monsieur Dior aj madame boli preč. Rozrevala som sa a skoro v tej iste chvíli začalo pršať. Bol čas schovať okuliare.

Už je to vyše roka. Občas naňho myslím ako na jediného človeka, ktorého mám chuť v Paríži vidieť. A uvedomujem si, že osud veci zariadi, ale čas od času mu skrátka treba pomôcť. Po dlhom odhodlávaní sa som požiadala toho kamaráta, ktorý nás pozval na vidiek, o jeho číslo. Pred pár dňami prišla správou fotka s textom: Zdravíme vás z vidieku, počasie je krásne, dúfam, že aj vy sa máte dobre, podpis. Poslal ju pre istotu môjmu priateľovi, je to gentleman bez vedľajších úmyslov.

A teraz, keď poznám jeho meno, mala by som mu zavolať. Ale čo mu mám povedať?