Koniec „núteným prácam“!

Počas veľkonočných prázdnin som so svojím priateľom navštívila Prahu. Možno som rozmaznaná francúzskym servisom, no prístup pražských čašníkov ma nielen sklamal, ale aj urazil. V priebehu troch dní sme navštívili viacero reštaurácií a kaviarní, od turistických po bohom zabudnuté, a iba v jednej jedinej sa k nám správali normálne. Normálne? Chcem povedať neutrálne. Bez úškrnov a bez úsmevu.

Vo všetkých zvyšných podnikoch čašníci odpovedali parodovanou slovenčinou alebo si neodpustili sprosté poznámky. Bola som v nemom úžase. Som zvyknutá na to, že ak sa správam milo, bude mi to opätované. V Prahe, napriek tomu, že som vošla, slušne pozdravila a spýtala sa, či majú voľné dve miesta, odpoveď bola posmešná až pohŕdavá. Mala som chuť poďakovať sa za „ochotu“ a odísť, zároveň som však nemala chuť stráviť celý deň hľadaním toho správneho podniku. Pretože akokoľvek absurdne to znie, na to, aby človek našiel reštauráciu, kde sa k nemu bude personál správať, ako sa patrí, si asi treba najskôr preštudovať recenzie na internete, potom mapy a až potom sa na to miesto vydať.

Pred pár dňami som sa v Prahe zastavila znova, tentokrát s mojou mamou. Bolo okolo piatej poobede, keď sme si uvedomili, že sme ešte neobedovali a že by nám dobre padlo niečo zjesť. Práve vtedy som zbadala reštauráciu, ktorú som navštívila v apríli a v ktorej celkom dobre varili. Na nepríjemnú skúsenosť s čašníkmi som medzičasom zabudla - na čo si uchovávať zlé spomienky? Razom sa mi však páni pripomenuli. „Máme dvě místa pro NEFAJČIAROV?“, spýtal sa jeden čašník kolegu snažiac sa vysloviť slovenské slovo čo najmäkkšie. Bol to presne ten, ktorý ma naposledy upozornil, že na podlahe sa šmýka - aby ľudia rýchlejšie odchádzali. A nebol v tom ani náznak humoru.  

Keď som si na poslednú skúsenosť spomenula, prešla ma chuť jesť. Čo však s mamou, ktorá je v tom nevinne a o ničom ani nechyruje? Zostali sme, najedli sme sa. Jedlo bolo v pohode, prístup personálu však podpriemerný. Keď som platila, čašník sa ma spýtal, na koľko hodnotím obsluhu a zjavne čakal, že do terminálu niečo vyťukám. Akože, koľko chcem dať sprepitné? 0, a to bez váhania. Jeho urazený výraz naznačoval, že by chcel vysvetlenie. V skratke? Nepáči sa mi, že čašníci sa správajú tak, akoby ich obťažovalo nás obslúžiť a dokonca im asi aj prekáža, že sme Slovenky. A čo pánko na to? Vraj, napríklad Talianov majú veľmi radi. „Takže ja mám smolu, pretože som „iba“ Slovenka?“ A bolo ticho. Dokonca aj môj pozdrav zostal bez odozvy.

Vyšla som von a zúrila som. Rozmýšľala som, kde robím chybu. Po francúzsky rozprávam s prízvukom, ale v živote sa mi nestalo, že by sa mi čašník za to posmieval. Dokonca aj keď som po francúzsky nehovorila a trvalo mi dve hodiny, kým som zo seba vykoktala, čo vlastne chcem, neobťažovalo to nikoho, alebo to aspoň nebolo viditeľné. Ja som predsa hosť, zákazník, ktorý dáva čašníkovi prácu, platí ho. Čašník by si ma nedovolil nijakým spôsobom uraziť. Nie vo Francúzsku.

Spomenula som si na jednu fejsbukovú diskusiu, v ktorej sa istá čašníčka nenávistne vyjadrovala o ľuďoch, ktorí sa pýtajú na ponúkané druhy kávy. Zjavne by najradšej podávala iba jeden druh a pripravovala ho spôsobom, aký jej práve najlepšie vyhovuje. Alebo by len priniesla kávu v zrnách a horúcu vodu, nech si to zákazník pripraví, ako chce?

Ja som tiež pracovala na pozíciách, kde kontakt s ľuďmi bol náplňou mojej práce. Vyskúšala som si, aké je to byť sprievodkyňa, animátorka, čašníčka, naposledy ako predavačka. Môj šéf bol prašivý mamonár, kolegyne poväčšinou hlupane a zákazníci obvykle hovädá. Mojou povinnosťou bolo byť k ním napriek tomu milá a to bolo naozaj vyčerpávajúce. Usmievať sa na kreténov a byť k ním slušná, i keď sa oni ku mne správajú ako k handre, to dá zabrať. Vďaka za svetlé výnimky! No darmo, zákazník je pán, i keď to znie možno zvláštne a pre Čechov a Slovákov azda aj neuveriteľne.  Áno, zákazník JE pán - vychovaný či nie.

Našťastie, poznám barmanov a baristov, ktorí sú vo svojom odbore skutočnými profesionálmi. Zo slovenských i zahraničných súťaží si odnášajú ocenenia. Ako sa môžu cítiť, keď si hosť objedná „veľké presso" a coca-colu? Veď to je v podstate urážka ich remesla a umenia! Oni to však prinesú bez zbytočných hlúpych rečí, s úsmevom a ešte aj s tým pohárom vody zadarmo. Každý, kto pracuje s ľuďmi, by si mal z nich brať príklad. Oni totiž pracujú predovšetkým PRE ľudí.

Po niekoľkých mesiacoch práce v obchode so suvenírmi som si uvedomila, že už nemám so zákazníkmi strpenie. A že to nie je voči nim fér: oni si predsa zaslúžia milý prístup za každých okolností. Nuž, a ak nemám niečo robiť na sto percent, tak to skrátka robiť nebudem. Dala som výpoveď a cítim, že som urobila dobre. Odídem, nájdem si inú prácu a zostanem v nej dovtedy, kým ma to bude baviť. A na moje miesto nastúpi niekto s entuziazmom, aký som aj ja mala na začiatku. Nadšenie opadne, predavačka odíde a príde zase nová, šťastná, že má prácu.

Hlavou mi prebleskli slová novej kampane:

Nemôžete ponúknuť vašim zákazníkom to, čo im prináleží? Práca vás nebaví? Ľudia otravujú?

Odíďte. Vášmu pracovnému miestu sa potešia desiatky iných uchádzačov.

Že nechcete?

...............

Tak držte huby, egoisti.