La vie en rose

la vie.jpg

Nedeľné popoludnie, tri ruže vo váze.

Hľadám, nachádzam, triedim, odkladám, vyhadzujem.

Lístky z múzeí, galérií a divadiel, lístky písané cez vyučovacie hodiny na základnej škole, lístky, ktoré mi nechala niektorá z mojich spolubývajúcich na stole, lístočky, ktoré mi posielali deti v tábore, listy, ktoré som nikdy neodoslala. Maturitný tréning ľudového tanca. Scenáre, noty a zošity, ktoré sa nazbierali počas šiestich rokov štúdia. Výzvy, rozhodnutia, vysvedčenia, pochvaly, zmluvy.

Kopec filmov, ktoré som si požičala a ešte stále som ich nevrátila. Kopec obalov od kníh, ktoré som požičala a ešte sa mi nevrátili. Prázdne obálky, v ktorých som niekedy dostala peniaze (obálka z roku 2009 aj s nápisom Šťastnú cestu do Kanady, M+T).

Ďalej dve mapy Prahy, ktoré som so sebou nosila a teraz sú takmer nečitateľné, papieriky s talianskymi adresami, lístky na autobus, vlak, metro, lietadlo, kontakty na ľudí, ktorých si už vôbec nepamätám, a spomienkové predmety, ktoré, nech sa akokoľvek usilujem, vo mne nevyvolávajú nijaké spomienky.

Zahodila som darčekové poukážky, ktorých platnosť dávno vypršala, sladkosti, ktoré som nezjedla, lebo som si ich chcela nechať na pamiatku, kartičky, ktorými som sľubovala vernosť nejakému obchodu a vizitky hereckých a kastingových agentúr.

Aj priečinok „KUCA“ so všetkým, čo som kedy napísala alebo odfotila, nenávratne zmizol z môjho počítača. Vymazal sa akosi sám od seba, nenápadne mi naznačujúc: treba začať niečo nové.

A tak, očakávajúc, že niekto alebo niečo rozhodne, čo bude so mnou ďalej, odišla som na leto do Francúzska a domov som sa napokon vrátila len na dva týždne, pobaliť si zvyšnú batožinu. Vzdala som sa internátu, ktorý mi bol pridelený, na VŠMU som poslala e-mail, že nenastúpim a rýchlo som letela naspäť, aby som si nestihla uvedomiť, že to, čo robím, je možno trocha bláznivé.

Včera som bola prvý deň v práci. Na skúšku. Niekoľko hodín som sa tvárila milo, usmievala som sa, pýtala som sa, či môžem s niečím pomôcť, hľadala som tričká správnej veľkosti a balila som spomienky do papierov. Rýchlo a škaredo, lebo tak sa to má a na iné nie je čas. Vedúca ma za to pochválila: „Bravo!“

Vedúca nie je šéfka, ale manažérka. Je to Talianka. Aj jedna moja kolegyňa je Talianka, druhá je Poľka a tretia ani neviem, odkiaľ je, lebo reč, akou rozpráva, som nikdy predtým nepočula. Všetky máme oblečené tričká I ♥ Paris, pretože milujeme Paríž a hlavne preto, že je to názov obchodu so suvenírmi, v ktorom pracujeme.

Predávať v obchode som nikdy obzvlášť nechcela a zo svietiacich eiffeloviek mám mdloby. Celá moja osoba v tom krámiku pôsobí akosi absurdne. Vyštudovaná herečka, nádejná (?) divadelná kritička, po novom už aj príležitostná modelka, prisťahovalkyňa s nie veľmi pozitívnym vzťahom k turistom a okrem toho...  Jedna zákazníčka sa ma napoly nedôverčivo, napoly nenávistne spýtala: „Vy pracujete vo Francúzsku a nehovoríte po francúzsky?“ V tom malom priestore preplnenom gýčmi vyrobenými v Číne znela jej lámaná francúzština až smutne.

Po príchode domov som skontrolovala schránku. Poštová, nič. Zatiaľ nijaký list! E-mailová, všeličo, ale dohromady nič. Pár ponúk na fotenie od fotografov, ktorých práca sa mi nepáči, jeden pochybný scenár a milión reklám.

Podlaha v kuchyni je konečne hotová, steny sú vymaľované. Poprosila som Nicolasa, aby vrátil do okna sochu, ktorá tam predtým bývala, lebo mať v kuchynskom okne sochu je super. Smial sa, ale viem, že do rána tam bude.

Stephan mi darovala opasok, lebo jej je malý. Páči sa mi. Momentálne je to najdrahší kúsok v mojom šatníku a myslím, že na najbližších pár rokov ním aj zostane.

Zajtra si už hádam konečne kúpim nový telefón, ten môj sa stále vypína. Mám však obavy, že francúzsky telefónny operátor mi nebude každý týždeň písať „Vitajte vo Francúzsku.“

Hľadám, nachádzam, triedim, odkladám, vyhadzujem.

Streda popoludní, vo váze deväť ruží.

Priniesol mi ich Alexandre, vraj len tak.

Aj on sám asi len tak spadol z oblakov. Ja som ho len tak stretla, len tak náhodou sme sa do seba zaľúbili a len tak mimochodom ma po pár dňoch, ktoré sme spolu strávili, požiadal, aby som s ním v Paríži zostala.

Súhlasila som, pretože som vedela, že to NIE JE  len tak.

!kapoan moklec ot ej entsalV.