O móde a pekných veciach

Foto: Lucia Ondrášková

Foto: Lucia Ondrášková

Snáď prvá z mojich „módnych“ spomienok sa viaže na mamine svadobné šaty. Zbožňovala som ich vyťahovať a znova a znova, skúšať si ich a predstavovať si, aké to bude, keď mi raz budú dobré. V tom čase priesvitná časť, ktorá mala skrášľovať dekolt, odhaľovala celý môj hrudník až po brucho a okrem toho, materiál nebol k pokožke veľmi priateľský. Ani obrovské rukávy, svojho času také moderné, sa mi veľmi nepáčili.

Nepáčili sa už ani mame - stále sa vyhrážala, že jedného dňa otvorím posteľ a tie šaty nenájdem. Plánovala som rukávy odstrihnúť a troška šaty prešiť, kým do nich dorastiem. Raz som však otvorila posteľ... a šaty som nenašla. Táto udalosť vo mne rezonuje ako jedno z najškaredších sklamaní detstva. Napriek varovaniam som totiž bola presvedčená, že nijaká žena nie je schopná vyhodiť svoje svadobné šaty do smetného koša.

Potom som si ušila svoje vlastné šaty zo záclony, prvý a posledný kus mojej haute couture. Znova, mama sa môjmu výtvoru vôbec nepotešila, zato ja som bola nadmieru spokojná. Šaty boli dlhé, úzke a zapínali sa na gombíky. Ich priesvitnosť ich robila nenositeľnými, no boli podľa mojich predstáv.

Ďalej si pamätám kvietkovú éru. Všetko som chcela mať kvetinové. Lenže vtedy to asi nebolo moderné. Boli pásiky aj všeličo, ale málo kvietkov. Takže keď som našla kvietkovanú košeľu s krátkym rukávom, musela som ju mať, aj keď mi bola minimálne o jedno-dve čísla menšia.

Nebolo to v móde... a možno aj bolo, lenže ja som o tom nevedela. Nečítala som si časopisy o móde a čo viac, vyrastala som na dedine. Tam sa o to veľmi nedbá, človek si nenavyberá. Pred návštevou Trenčína som si vždy vravela: „Ideme do Trenčína. Trenčín, mesto módy!“ A tam som pozerala do výkladov dúfajúc, že zistím, čo je to móda.

Inak môjmu bydlisku najbližšie mesto bolo Púchov, kde bolo toho času len pár čínskych obchodov a Makyta. A poviem vám, snívala som o Makyte. Nielen ako o obchode, v ktorom raz budem nakupovať - ja som tam chcela aj pracovať.

Keď som mala 17, už som bývala v Nitre. Od môjho detstva sa pomery zmenili, bola som v meste a nielen tam, ale i všade inde obchodov s oblečením pribúdalo. Viac obchodov, viac oblečenia, viac rozmanitosti? Nikdy som však nemala dosť peňazí na to, aby som si kúpila všetko, čo sa mi páči. Často som nakupovala v sekáčoch a „zdruhoruké“ oblečenie som kombinovala s tým ostatným. Rada som sa obliekala pekne. Chcem povedať, podľa môjho vkusu. Podľa mojich predstáv.

Mám 22 rokov a žijem v Paríži. Stále presne neviem, čo sa nosí, čoraz presnejšie však viem, čo sa mi (ne)páči. Už si nepozerám vitríny Trenčína, mesta módy, ale vitríny Paríža, HLAVNÉHO mesta módy. Dajú sa tu kúpiť dlhé biele priesvitné šaty na gombíky aj kvietkovaná košeľa mojej veľkosti. Dá sa tu kúpiť takmer všetko. A skoro nič.

Nedávno mi kamarátka nasadila chrobáka do hlavy. Vraví mi: „Všimla si si, že už sa takmer nedá rozoznať športové oblečenie od elegantného?“ A tak sme spolu rozmýšľali a obzerali a komentovali a prišli sme k jednému záveru: všetci sa obliekajú takmer rovnako... ale je ťažké definovať AKO. (Aby som Parížanom nekrivdila, tu vidím dve vetvy - jedna je rovnako rovnako a druhá rovnako hipstersky.)

Zo Slovenska som si vzala len pár kusov oblečenia v domnienke, že tu si prídem na svoje. Omyl. Z nákupov som vždy prišla sklamaná. Spočiatku som si myslela, že je to preto, že chodím len po relatívne lacných obchodov. Zmenila som teda taktiku, no nepochodila som. Konečne mám peniaze na to, aby som si kúpila, čo chcem, no nech navštívim akýkoľvek obchod, vychádzam z neho a v duchu si vravím: „moche“. Moche. Škaredý. Občas predeň pridávam super. Alebo hyper. Moche. Alebo len zvraštím obočie. Je všetko. Je to všade. Všetko všade rovnaké. V otázke „čo je to móda“ som čoraz zmätenejšia. Prečo však nikde neviem nájsť jednoduché modré rifle bez roztrhancov a výšuchancov? A bielu košeľu, ktorá nebude mať nápis, výšivku či volán a nebude v „oversize“ štýle?

Pozerám si ľudí na ulici - parížskej ulici. Celú zimu chodili v čiernom, teraz ju začínajú kombinovať s bielou a občas so žltou - ach, kombinácia sezóny! Štýl ťažko definovať - asi ležérny. Trištvrtina nevýrazná, štvrtina nevkusná. Minitričká a rifľové kraťasy s vysokým pásom (išiel ma šľak trafiť, keď som pred dvomi-tromi rokmi hľadala nohavice s vysokým pásom!), jednofarebné alebo kvietkované šaty, nohavice a blúzka. Rifle a nohavice sú 7/8 dĺžky, alebo sú ohrnuté (keď som si raz v puberte takýmto spôsobom skrášlila „look“, mama sa ma spýtala, prečo mám nohavice ohrnuté, akoby som išla skákať cez potok). Ak doplnok, tak mega náhrdelník. Nepamätám si, kedy som sa za niekým obzrela a povedala si - ten má štýl.

Včera som čítala článok o tom, že fotografia prežíva krízu. Vďaka smartfónom si už fotku spraví každý a svet je obrázkami pohltený. Možno aj móda prišla do kritického štádia a je jej na mňa priveľa. Alebo je to iba móda dneška, ktorá pekným veciam nepraje. Čoraz viac ma láka myšlienka šiť si oblečenie sama. Ale ktovie, najnovší trend možno rozkáže chodiť bez oblečenia. Poslúchneme?