Óda na Havaj alebo o tom, ako je každý tvorcom svojho šťastia

Foto: Alexandra Uzik

Foto: Alexandra Uzik

Pár rokov dozadu som pracovala v cestovnej agentúre. Dostala som za úlohu kúpiť mapu sveta. Šéfka ju chcela mať hlavne pre zákazníkov, aby im umožnila lepšiu orientáciu pri výbere dovolenkovej destinácie. Ako som sa v obchode prehrabávala rôznymi druhmi a veľkosťami, celkom sa mi tá myšlienka zapáčila, a tak som kúpila mapy dve. Tú druhú som si pekne zavesila doma na stenu. Rôznymi farbami na odlíšenie som krúžkovala mestá a krajiny. Jednou farbičkou som si poznačila, kde všade som bola, a zase inou farbičkou, kam ešte chcem ísť. Potom špeciálne do srdiečka som si dala New York ako moju srdcovku a k Havajským ostrovom som napísala Mi casa.

Prednedávnom som sa presťahovala na miesto s označením Mi casa. Netrvalo dlho a konečne som prišla aj na jednu veľmi dôležitú vec. Poznáte knihu Alchymista od Paula Coelha? Príbeh rozpráva o pastierovi, ktorý z času na čas prespáva v kostole na podlahe. Sníva sa mu o poklade a on sa vydáva do sveta nájsť ho. Prechádza rôznymi úskaliami, aby nakoniec zistil, že poklad je ukrytý v kostole. Presne pod kameňom, kde zvykol prespávať. Tiež som si myslela, že si mi niečo podobné stane. Precestovala som polku sveta, žiaden poklad som však nenašla. Doma som zase pozerala pod každý kameň. Až som si uvedomila tú dôležitú vec: to celé je len metafora a ja svoj poklad nosím nevedomky stále so sebou.   

Neviem, či to platí aj pre vás, ale väčšinou naša predstava o živote v tropickom raji znie ako z filmu: niekto zbohatne, presťahuje sa k moru, celý deň pije margaritu na pláži a žije šťastne, až kým neumrie. Ja som takisto očakávala podobný scenár. Keď budem bývať na Havaji, budem naveky šťastná. Lenže, hovno hovno, zlatá rybka! Aj tu majú ľudia svoje problémy, a všetky tie filmami romanticky vykreslené miesta vôbec nie sú také romantické. A postupne som z kufra začala vybaľovať svoje staré známe problémy aj ja. Až kým som si neuvedomila, že to nie prostredie nás robí šťastným, ale jedine my sami. Ten Coelhov poklad je šťastie ukryté v hĺbke našej duše, trpezlivo čakajúce na svoje objavenie. A ja som sa musela odtrepať na koniec sveta, aby som konečne našla, čo som vlastne stále mala k dispozícii.

Kto by povedal, že krúžkovanie miest na mape bude mať taký dopad?