Polievka (z) domácej sliepky

731_b.jpg

Mám rád knihy. Ako vyštudovaný kulturológ k nim mám blízko. No nemyslite si, že čítam ťažké zväzky o podstate sveta či Annu Kareninu od Tolstého. I keď snaha o prečítanie Anči K. bola. No po prvých 100 stranách aj skončila... na polici s predsavzatím, že keď budem na dôchodku, budem sa venovať aj ruskej klasike. Nakoľko ešte nie som na dôchodku, tak čítam knihy o živote a zo života. Knihy, pri ktorých si oddýchnem, aj sa pousmejem, a hlavne moje cynické JA dostane novú dávku inšpirácie. Práve niečo takéto sa mi dostalo pred pár dňami do rúk! A je mi potešením, že skvelá redakcia Inspire magazine, mi umožnila sa s vami podeliť o moje dojmy z peknej knihy. 


Ako sa vraví, nesúď knihu podľa jej obalu! No táto kniha má pekný obal. A aj pekný názov – Polievka (z) domácej sliepky. Najprv som si vďaka tejto slovnej hračke myslel, že ide o kuchársku knihu. No hneď prvých pár strán ma vyviedlo z omylu. Je to malá a hlavne milá knižka. Prečo milá? Pretože som ju prečítal v priebehu jedného dňa! Hltal som stránku po stránke. Polievka (z) domácej sliepky je písaná jazykom, ktorému všetci rozumejú. Jednoducho! A práve v jednoduchosti je krása. „V polievke“ som našiel niekoľko príbehov, ktoré sú o živote i zo života. Či už „story“ o tom, ako ľudia vyhodia malé šteňa na ulicu uprostred mestského ruchu či zážitok cestou autobusom do hlavného mesta. Každý si v nej nájde to svoje. Je v nej úsmevný humor, štipka sarkazmu, štipka cynizmu, a nastavenie zrkadla, akí vlastne sme. My, čo žijeme v tejto našej malej peknej krajinke.

Mne osobne sa najviac páčil príbeh „Štátnice s Neilom“. Autorka, už vieme, že je to žena,  v nej opisuje svoje vysokoškolské štátnice a to z dvoch uhlov pohľadu! Jednak zo strany skúšobnej komisie, jednak z pohľadu študentky, keď ona sama bojovala o svoj úspech na univerzite. A ako každá mladá žena aj ona mala svoju platonickú lásku – Neila Dimonda. Vďaka spomienkam autorky som sa i ja vrátil ku svojim štátniciam. A aj som sa v duchu zasmial.

Foto: Michal Remenár

Foto: Michal Remenár

Čo sa mi mimoriadne páči na tejto „polievkovej knihe“ je, že autorka necháva voľné strany po niektorých príbehoch. Ja sám si rád kreslím, čarbem či píšem niečo do časopisov i kníh. Také moje poznámky. A potom to aj tak vyzerá! No ale v tejto knihe sa mi splnil sen, že si konečne mám kam písať tie moje komentáre! Hneď som to teda s radosťou využil.

Ako som už spomínal, Polievku (z) domácej sliepky napísala žena. Jej meno je Zuzana Lampl. A ktože to je? Zuzana Lampl je jedna z popredných sociologičiek na Slovensku, ktorá okrem sociológie vyštudovala aj žurnalistiku. Keď som to zistil, bol som milo prekvapený. Sociologička, ktorá napísala takúto knihu, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Halina Pawlovská?! Jej vedecká práca je zameraná na život slovenských Maďarov. Naposledy dala o sebe vedieť výskumom, v ktorom sa zaoberala príčinami odchodu mladých Slovákov do pohraničných oblastí v Maďarsku. Pôsobila i ako vysokoškolská pedagogička na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Písanie bolo jej veľkým snom a už ako malá napísala svoj prvý román. Okrem skvelej „polievky“ je autorkou i poviedok a príbehov pre deti. A práve tieto detské knižky si najbližšie chcem prečítať. Lebo v každom z nás trvale drieme malé dieťa! Teraz však v sebe ešte stále cítim tú chuť kvalitnej Polievky (z) domácej sliepky, ktorú uvarila Zuzana Lampl.