Už máte svojho Kouča Kartera?

funny_thumb[1].jpg

Zámerne som zvolila nadpis zaváňajúci teleshoppingom. Aj keď je nám asi všetkým jasné, že zlatým časom, keď ľudia neváhali kúpiť škrabku na zeleninu len vďaka tomu, že fúzkatý pán v televízore naškrabal v zostrihu 10 kilo šupiek, odzvonilo. Ak by bol však Kouč Karter tovarom, predával by sa ako teplé rožky. Možno aj pre to, že na rozdiel od niektorých iných súčastí nášho života - on patrí k tým dôležitejším.


Kde sa vzal Kouč Karter

Pozornému oku movie milovníkov určite neušlo, že Kouč Karter bol film, natočený podľa skutočnosti. Nebudem tu nikoho zdržiavať osobnou recenziou, ani siahodlhým obsahom z filmu. Zjednodušene povedané, Kouč Karter bol človek, ktorý z mála urobil mnoho, z adolescentov bez ctižiadosti úspešných ľudí a v neposlednom rade donútil človeka, aby začal veriť vo svoje schopnosti.

O nefilmovej alternatíve Kouča Kartera mi však prvý raz povedala moja dobrá kamoška Pé. Vravela, že keď sa raz za čas opustí a prepadne bedákaniu nad svojim životom, jej priateľ eM. sa vtedy ujme role Kouča Kartera a vytiahne ju z psychického smetia. Mať v živote osobu, ktorá nad vašim problémom nemykne plecom, či k nemu nepriloží svoju batožinu plnú bôle, to je na nezaplatanie.

A tak mi napadlo – máte svojho Kouča Kartera? A odpoveď je určite kladná, a ak nie, len sa trochu lepšie poobzerajte okolo.

Sto tvárí Kouča Kartera

Kouč Karter môže byť naozaj ktokoľvek, kto z vás vykoučuje čierne myšlienky, či vám v prípade potreby uštedrí preplesk, či už fyzický, alebo slovný. Dôležité je uvedomiť si, že Kouč Karter je tá čarovná bytosť vo vašom okolí, ktorá problémy nielen zľahčuje, ale snaží sa ich riešiť. Oplýva vlastnosťou vedieť vidieť – veci aj inak ako cez okuliare zo šedočiernej edície. A aj keď máte občas chuť poslať svojho Kouča Kartera minimálne na jednosmernú cestu kamkoľvek, on to s vami nikdy nevzdá, pomyselne vám vymasíruje lýtka, postaví vás na nohy a pošle vás späť do hry. Preto, ak Kouča Kartera už „vlastníte“, nikdy ho nikam nepustite.

Kouč Karter nevyzerá nijak konkrétne, preto to môže byť ako váš kamoš z detstva, s ktorým ste do seba pchali pieskové koláče, tak sesternica z tretieho kolena, ktorá zásadne nenosí podpätky menšie ako desať čísel. Klišé na záver odseku – môj Kouč Karter je mama, pretože aj keď v danom momente sú všetky jej rady zásadne zlé, nelogické a úplne scestné, keď sa dostanem do stavu „po katastrofe mysle“ a vyjasní sa, zistím, že vo všetkom mala pravdu a tá pravda ma posunula ešte o stupienok vyššie.

mama.jpg

Niekto nie je Kouč, iba Karter

Tým som nemala na mysli, že by ste mali usporiadať čistku a zbaviť sa všetkých, ktorí celý svoj život nezasvätili tomu, aby z vás vytĺkli sebadeštruktívne sklony a pesimistické reči. Každý, s kým udržujete pravidelný kontakt, má pravdepodobne aspoň jednu supervlastnosť, vďaka ktorej ho považujete za človeka vám blízkeho, preto aj keď nie je Koučom, je aspoň Karterom. Takže je dobre neprerušovať kontakty s ľuďmi len preto, že v momente keď vediete reči hodné prejavu na pohrebe, nepribehnú hneď na pomoc a nenechajú si oplakať plece. V najbližšej dobe s jedným z Karterov aj tak vybehnete na drink, na hodinu jogy či len tak von, poohovárať všetkých okoloidúcich a zistíte, že vám vôbec nič nechýba a bola by škoda prísť o tohto Kartera vo vašom živote.

O tých, ktorí nie sú ani Kouč, ani Karter

Osobitá skupina ľudí, ktorá vo vašom živote zapĺňa nejaké miesto je tá, o ktorej občas a neskôr čo raz častejšie pochybujete, že vám jej spoločnosť nejako výrazne prospieva. A tak, na záver je opäť čas na príbeh podľa naozajstnej životnej skúsenosti – tentoraz tej mojej, s pripomienkou, že osoby a charaktery v príbehu sú zámerne pozmenené. Istý čas som trávila s človekom, volajme ho Igor, ktorý bol dajme tomu vášnivým zberateľom vláčikov. Vždy keď sme sa stretli, nehovoril o ničom inom, len o tom, ako zbiera vláčiky, ako často sa vláčikom venuje, koľko vecí sa s vláčikmi dá robiť, koľko druhov, typov a tvarov železníc viete postaviť a ako s ktorým vláčikom manipulovať. 95 % večera sa nieslo v duchu jeho ega, tých zvyšných 5 % som cestovala na stretnutie a späť. Po dlhšom čase intenzívneho stretávania som zistila, že slepá viera v dobro a zmenu človeka má tiež svoje hranice a ak sa dotyčný neunúva ani pripomienkovať to, že ste svoje bohaté kadere po pás vymenili za chlapčenský zostrih, nie je dôvod tráviť s ním čas. Igor so svojimi vláčikmi odcestoval do neznáma a ja som sa zrazu cítila o 5 ton ľahšia.

Záver? Držte sa svojho Kouča Kartera, nik iný s vami nedokáže také zázraky ako práve tento dotyčný človek. Venujte sa Karterom a aj v čase, keď máte za kamión povinností, nájdite si aspoň 7 sekúnd, aby ste im poslali aspoň núdzovú emotikonu. A zbavte sa tých, ktorí pre vás nie sú ani Koučom, ani Karterom. Pretože život je príliš krátky na to aby ste ho trávili s ľuďmi, ktorých zaujímajú jedine ich vlastné vláčiky :)

vlak.jpg