Inšpirácia v pestrosti

Božské číslo Inspire magazine je plné zbožňovania hodných ľudí. Pár sme ich ušetrili aj na web. Zoznámte sa so šperkárkou Barborou Dzurákovou.


Narodila som sa v Nitre v roku 1984. Vyrastala som u babky v Nových Sadoch. Rada som kreslila spolu s bratom, najradšej na spodnú stranu stola, voskovkami značky Crayon. Ako šesťročná som sa presťahovala do Bošáce a rodičia ma prihlásili do Ľudovej školy umenia do Nového mesta nad Váhom.

Vyrastala som na dedine a veľa času som trávila v záhrade za domom, prípadne na kopci. Zbierala som tam kamene, ktorých tam bolo toľko, ako keby nám ich tam niekto nosil, len aby sme s mamou mohli na jar posadiť aspoň planty. Množstvo času som venovala aj vyplievaniu záhonov doma a aj na základnej škole. Všetko ma to bavilo. Manuálna práca bola skvelou príležitosťou na premýšľanie nad všetkými možnými pokračovaniami môjho života. Mohla som voľne snívať, nikto ma nenaháňal...

Stanovila som si ciele. Po maturite na Združenej strednej škole sklárskej v Lednických Rovniach som bola v roku 2002 prijatá na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave,  odbor sklo. Získala som veľa dôležitých poznatkov a roku 2005 som sa rozhodla, že by som mohla skúsiť pracovať aj s kovom; prestupy študentov začali byť na našom domovskom ateliéri v tej dobe akosi bežné. To množstvo rokov, presne sedem, počas ktorých náš vedúci sklárskej dielne bazíroval na precíznosti, sa nakoniec ukázalo ako celkom dobrá devíza!

V roku 2006 som prestúpila do ateliéru Kov a šperk. O rok neskôr som vycestovala na semestrálnu stáž do Idar-Obersteinu v Nemecku a po troch rokoch po prestupe som promovala na VŠVU.

Počas jesene 2009 som začala magisterské štúdium v Idar-Obersteine s cieľom zdokonaliť svoje remeselné zručnosti. Mesto sa za dva roky od času, keď som zo stáže odchádzala, markantne zmenilo. Škola mala oveľa internacionálnejší charakter. Špecifikum „miniatúrnosti“ miesta vytvorilo ideálne podmienky na prácu a nadviazanie kontaktov s ľuďmi od „fachu“ ako napríklad s katalánskou šperkárkou Estelou Saez, momentálne pôsobiacou na vysokej škole Azzy Fahmy v Káhire.

Po ukončení štúdia v Idar-Obersteine mi v januári 2012 navrhla, aby som pracovala ako jej asistentka v Amsterdame. Ponuku som prijala. Robím prácu, čo ma napĺňa.

Mesto je plne inšpirácie, žije tu 177 národností z celého sveta, množstvo ľudí nosí kroje svojej vlasti, množstvo ľudí si pri obliekaní ani nezastrie záclony. Ľudia sú spoločenskí, temer každý hovorí plynule po anglicky. Obchody ponúkajú remeselne zhotovené tradičné dreváky, zmenšeniny veterných mlynov spolu so záhradnými rohovými lavicami, vyrobenými z paletového dreva alebo svietidlami z pet fliaš, kúpite tu hocičo; vodné kanály sú uprostred ulíc, takmer pretínajú križovatky. Žije tu plno kačíc, volaviek a divých husí, vôbec mi neprekáža, že skoro tri štvrtiny roka prší, že ľudia na bicykloch sú schopní nedávať prednosť v jazde chodcom a turisti nesignalizujú rukou, že odbočujú, ľudia na bicykloch sú presvedčení, že riadiť so zatvorenými očami sa dá...