MALALATA – Zlé plechovky v pruhovaných tričkách

Jakub a Roman aka MALALATA alebo ten vľavo a v strede z trojice loga filmového štúdia Bratři v triku sú vtipná, bláznivá dvojica DJov, ktorá si už zahrala takmer v celej Európe, v USA a Mexiku, predskakovala Parov Stelar Band,  N.O.H.A. a i. Ich balkánske žúrky plné retázok z mačacieho zlata a začmudených rytmov sa stávajú legendami nielen medzi česko-slovenskými žúrkami, a to vďaka nezameniteľnej atmosfére a ich prirodzenej schopnosti vtiahnuť dav ľudí do víru zábavy. Ťahajú to spolu už od základnej školy, funguje medzi nimi telepatia, majú výborné vzťahy s pankáčmi a jasne stanovené ciele, ktoré by ešte chceli dosiahnuť. 


Na úvod ma trošku zorientujte v pojmoch: MALALATA, Papa Django, Swing Thing... Prečo všetko nie je pod jednou značkou, keď ide v podstate stále o vás? Nemajú v tom ľudia zmätok?

MALALATA bol náš úplne prvý projekt, v rámci ktorého púšťame bláznivú kombináciu balkánskej hudby, cumbie, reggae a electro swingu. Poznávacie znamenie sú naše námornícke tričká. (smiech) Papa Django a Swing Thing sú naše alter egá, pod ktorými vystupujeme na swingových tančiarňach. Ak nás uvidíte v bielych košeliach a motýlikoch, čakajte swingovú a electro-swingovú selekciu. Snažíme sa teda tieto dva projekty oddeľovať práve preto, aby v tom ľudia nemali zmätok.

Tak sa teda venujme projektu MALALATA. Ako ste sa dopracovali k názvu? A má to slovo vôbec nejaký konkrétny význam?

To slovo vraj v španielčine znamená zlá plechovka, čo sme sa však dozvedeli asi len pred pol rokom. Názov MALALATA vznikol úplne náhodou pri našej stredoškolskej brigáde v lete roku 2007.

Ale vy nie ste bežní DJs, čo len pustia „z notebooku“ a pozerajú na baviacich sa ľudí...

Naším pravidlom je, že párty si užívame spolu s ľuďmi. Vzájomne si vymieňame energiu, vďaka ktorej potom dokážeme preskákať celú noc.

Narážam trochu na Balkan Bashavel... Čo to je za akciu a čím sa odlišuje od bežných „diskoték“?

Bashavel je žúrka, kde zažiješ veci, ktoré by si na bežnej diskotéke ťažko hľadala. Energiu, ktorá si ťa podmaní, originálnu atmosféru a špecifickú kombináciu hudobných štýlov, ktorá roztancuje každého. Netreba byť prekvapený, keď zrazu zistíte, že sprievodná kapela stojí vedľa vás na parkete a pódium je plné tancujúcich ľudí. Rozhodne je pre nás prioritou, aby boli naše párty originálne.

Prečo ste si zvolili práve takúto cestu?

Prvý impulz, aby sme vôbec začali organizovať párty, prišiel s tým, že sme sa chceli zabávať pri našej obľúbenej hudbe.

Cez čo/ koho ste sa vlastne dostali k tomuto žánru?

Náš matematikár z gympla nás namotal na hudbu Gorana Bregoviča a filmy Emira Kusturicu. Vďaka tomu sme púchovským pankáčom začali hrávať balkánsku dychovku.

Pamätáte si ešte na prvú kazetu a pesničku, ktorú ste pustili na školskom večierku?

Už na základke sme sa na školských večierkoch pchali ku kazeťákom (smiech). Jedno z prvých CD, čo sme zahrali, bola strašne vtipná a zároveň úchylná výberovka Wedding Band – Na slovenskej svadbe 1, kde slovenské kapely ako Malevil, Para, Le Payaco a pod. hrali remaky svadobných pesničiek. Naše prvé neoficiálne hranie tak boli imatrikulácie na púchovskom gymnáziu.

A ako chlapcom z Púchova vlastne napadlo, že budú DJs?

Po prvých koncertoch, ktoré sme organizovali, sme sa rozhodli spraviť si vlastnú párty pre 50 kamošov. Problém však bol, že ich nakoniec dorazilo 200.

Kedy ste si uvedomili, že už to nie je len také „hranie pre radosť“?

My predsa stále hráme pre radosť. (smiech)

Tvoríte už aj vlastné veci, či ste ešte stále čisto „púšťači pesničiek“? : )

Sme určite tí najznámejší „púšťači pesničiek“ a občas nám to fakt ide. Stále však veríme tomu, že vlastné tracky skôr alebo neskôr vyprodukujeme.

Na Slovensku ste vyplnili túto žánrovú dieru. Čo priťahuje ľudí na „ostblock“ hudbe?

My sme žiadnu dieru nevyplnili (smiech). Najskôr sme ju totiž na Slovensku a v Českej republike museli vytvoriť. Zrazu sa stalo to, že tento alternatívny štýl, ktorý poznalo iba pár bláznivých hipisákov, prilákal toľko ľudí, že zaplnia klub do posledného miesta.

Keď už hovoríme o niečom typickom, napr. balkánska hudba, na Slovensku (nepodarený) cover piesne Zuzulienka... Dávate modernú tvár aj niečomu echt (česko)slovenskému? (napr. piesne Gejzu Dusíka a i., možno nejaký folklór)

Asi sme nikdy neboli ambiciózni v experimentovaní s folklórom. A už vonkoncom nie v experimentovaní s Gejzom Dusíkom.

Je niečo z toho, čo hráte, čo vás baví viac ako ostatné veci?

Našťastie väčšinou hráme len veci, ktoré nás bavia. Ale samozrejme, že každý z nás má nejakú úchylku. Jakub hrá rád ako jeden z mála na Slovensku a v Česku latinsko-americkú cumbiu a ja rôzne bláznivé ukrajinské covery.

Vždy sa zhodnete na tom, čo zaradíte do playlistu a čo nie?

Máme dosť podobný vkus, ale každý z nás má určite pár trackov, ktoré fakt neznáša, a vždy za ne tomu druhému nadáva (smiech). Väčšinou však medzi nami funguje telepatia, keď máme obaja pripravené rovnaké skladby bez toho, aby sme si o tom museli povedať. Jednoducho sa už poznáme naozaj dlho.

Leziete si občas aj na nervy? Kedy najčastejšie?

Na to, ako veľa času spolu trávime, je zázrak, že si na nervy lezieme tak málo. Ale jasné, keď ste zavretí v jednom aute týždeň, občas sa ponorka objaví. Každý však našťastie bývame v inom meste a máme sa pred sebou kde skryť. Taká hádka na pódiu v priamom prenose by bola asi celkom sranda.

Baví vás vôbec žúrovať alebo sa občas stane, že sa vám nechce?

To je, ako by si sa spýtala, či nás baví naša práca. Samozrejme, že baví! Ťahať však niekedy za sebou štyri dni párty a popritom sa ešte stihnúť prepraviť cez dve republiky, to nám dáva občas zabrať.

Rekordne dlhá žúrka?

Predstaviteľom rekordne dlhých parties je pre nás Berlín. Všetko sa začína nenápadne a zrazu zbadáte, že je druhý deň dopoludnia.

Stihli ste aj toto leto nejakú super vychytanú žúrku?

Jasné, tých bolo viac, ale taký naj z tohto leta bol festival na Malte, kde sme si zahrali  priamo na pláži. Tiež náš Balkan Bashavel na hrade Špilberk s čarovným výhľadom na vysvietené Brno bol pecka. Deň pred akciou sme sa rozhodli pre nepriaznivú predpoveď počasia postaviť si cirkusové šapitó, ktoré sme si veľmi obľúbili.

Ako sa pripravujete na vystúpenia, či len zoberiete aparatúru do kufríka a idete?

Žiadnu skúšobňu v garáži nemáme. Obaja však stále sledujeme novú hudbu a špekulujeme, čo by mohlo fungovať a akými mixmi prekvapiť samých seba aj ľudí na párty.

Reakcie publika sú väčšinou dobré, ale stalo sa vám už, že sa ľuďom nepáčilo, čo ste hrali?

No jasné! Na to je expert Jakub (smiech). Prednedávnom dostal spŕšku piva, keď hral track od Niny Simone. Dotyčná slečna musela byť asi fakt rozzúrená. Prípadne skúsenosť z jednej súkromnej posh akcie v centre Prahy, kde sa do nás pustila staršia pani, že máme okamžite padáka a toho Armstronga musíme hneď vypnúť. Asi mala nejaké zlé skúsenosti z detstva alebo tak.

Aj chodia za vami s pesničkami na želanie?

Niektorí sa ešte nepoučili a občas prídu...

...a keď nezahráte, tak vás chcú zbiť...

Hej hej, punkáči v Púchove. Jakuba, keď nechcel zahrať Perkele a Romana v Trenčíne, keď odmietol tretí raz po sebe zahrať Message to You Rudy od The Specials. Punkáči nás prosto milujú.

Je niečo, čo by ste fakt nezahrali?

Samozrejme! Nechápeme, ako sa ten hrubokrký chlapec s retiazkou na akcii objavil, ale odmietli sme mu za sto eur zahrať Daniela Landu. Netváril sa potom veľmi nadšene.

Bavím sa, dajte ešte niečo...

Okrem punkáčov nás miluje aj skupina štyridsiatnikov na rôznych vernisážach a umeleckých večierkoch. Po hodine hrania zistíte, že polovica osadenstva zo seba strhla biele košele a kravaty a tancuje na stoloch. Alebo perlička z Pohody, keď po nás nejaká slečna hodila podprsenku a behom piatich minút vybehol týpek na pódium a ukradol nám ju. Týmto sa slečne ospravedlňujeme, že sme podprsenku lepšie nestrážili.

A máte už doma zbierku podprseniek od fanúšičiek?

Žiaľ, nie (smiech). Ako sme už povedali predtým, väčšinou u nás takéto trofeje dlho nevydržia. Alebo vieš o niekom, kto by nás chcel obdarovať? (smiech)

A rodičia? Páči sa im, čo robíte, a hrdo tancujú na vašich akciách alebo čakajú, kým začnete seriózne pracovať?

My pracujeme najserióznejšie, ako sa dá (smiech). Podporu od rodičov určite cítime a vážime si ju. Hlavne od Romanovho otca, bývalého diskotekára v púchovskom okrese. Hádam sú rodičia po tých rokoch na nás aj pyšní, hoci to spočiatku asi nechápali.

A čo budete robiť, keď budete veľkí?

S hraním chceme prestať v tom najlepšom. Zatiaľ však máme veľa snov a cieľov a máme pocit, že sa naše vízie dajú rozvíjať.

Aký je teda cieľ, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

Chceme, aby nás to, čo robíme, bavilo čo najdlhšie. Motiváciou je pre nás zahrať si raz v Japonsku alebo na známom festivale Sziget v Budapešti. Z európskych miest nám „do zbierky“ chýba Londýn alebo Paríž. Zahrať si spoločne s Manuom Chaom by sme tiež určite  neodmietli (smiech).

Pred letom sme sa bavili, že si cez letné mesiace dáte okrem väčších festivalov pauzu a budete skôr oddychovať a chystať vychytávky na jesenný Balkan Bashavel. Podarilo sa? Aké ste mali leto?

V lete sme načerpali veľa novej energie, hudby a inšpirácie. Obaja sme viac oddychovali, dokonca sme si spravili aj po dve kratšie dovolenky. Vystúpení však nebolo nakoniec tak málo – každý víkend sme hrali na festivale, na našom open air Balkan Bashaveli alebo dokonca aj na pár netradičných svadbách.

Na čo sa teda môžeme na jeseň tešiť?

Na jeseň sa chystáme pokračovať v našich zabehnutých žúrkach v Bratislave, Brne, Prahe či Ostrave. Rovnako sa vrátime do menších miest ako Žilina, Ružomberok, Dunajská Streda či Martin. Znie to hrozne bláznivo, ale keď sa teraz pozrieme do kalendára, máme už plné skoro všetky víkendy až do januára.

Na dvoch chlapcov z malého Púchova máte celkom úspech, možno vám raz v meste ako slávnym rodákom aj sochy postavia...

Pri prvých pankáčskych akciách sa nám určite nesnívalo o tom, že si raz zahráme v Mexiku. Takže asi áno, vnímame to ako úspech. No namiesto sochy by sme možno chceli radšej ulicu (smiech). Malalaťácka ulica by bola určite tá najvykričanejšia v meste.