MONIKINO KINO

Musím sa priznať, dostali ma! Ani neviem čím, možno nejakou tou melanchóliou, ktorá z nich ide. Možno tým, že mi občas pripomínajú Depeche Mode z éry Soc-Popu. Zvláštni, mierne čudní, svojskí, no v konečnom dôsledku úplne geniálni. Ich singel Prázdniny počúvam skoro každý deň a nemôžem sa ho nabažiť. „... vraj sme tým nadbytkom pomätení, vraj sme tu každý len raz...,“ znie mi stále v hlave. No nie je to ten otravný hit z rádia, čo hrá v autobuse cestou do práce. Je to geniálne melancholické. Zamiloval som si album Prázdniny. Sú fakt ako soundtrack na prázdniny. A to veru ja nie som žiaden hudobný kritik, iba obyčajný nadšenec, čo má rád hudbu. Bolo mi preto potešením, keď Monika, a následne i Petr súhlasili s rozhovorom. Dobrodružným rozhovorom, aký sa na leto patrí. A určite si ich nenechajte újsť na letných fesťákoch, nakoľko MONIKINO KINO sú úplne že úžasní!


Skúste sa predstaviť čitateom Inspire magazinu, ktorí Vás nemali ešte možnos nejako zachyti, spozna, pou. Kde ste sa stretli, kedy ste sa ako kapela dali dokopy?

Petr: Poznal som brata Moniky z koncertu mojej kapely MIDI LIDI, a vďaka nemu som spoznal Moniku na MySpace. Takže naše zoznámenie je virtuálne. Najskôr sme si písali, no a potom Monika začala študovať v Prahe na FAMU, kde vyučujem. A tam sme sa obľúbili naživo.
Monika: Ja som na FAMU začala robiť prvé pokusy s pesničkami v počítači, ale šlo to pomaly, pretože som nevedela dobre používať hudobný software. Po rôznych pokusoch som poprosila Peťa, či by mi ukázal nejaké tie finty a na prvom workshope vznikol vlastne základ pesničky Prázdniny. Zistili sme, že si v tom parádne rozumieme,  máme podobný vkus a hudobné nápady, a tak sme v tom pokračovali spoločne. 

Preo ste sa pomenovali MONIKINO KINO, znie to trošku ako jazykolam. o Vás viedlo ku tomuto názvu?

Petr: Najskôr sme sa zhovárali o filmoch. A Monikino videnie hudby je veľmi obrazové. Popisuje mi napríklad niektoré zvuky ako vizuálne výjavy. Miesto toho, aby povedala „ten vysoký synták“, tak povie „ten mrak, čo tam preletí“. No a takto sa vlastne dorozumievame o hudbe. Naše piesne sú naviac príbehy, takže je to trošku ako kino. Predstavy sú vlastne taktiež ako krátke filmy.
Monika: A mne to znie japonsky, z čoho mám vždy v kútiku duše radosť. Neviem prečo. Aha, asi pre slovo kimono, že už to slovo v názve skoro je. A kimono ako slovo je fakt pekné.

Na RARIO_HEAD Awards 2014 ste boli nominovaní až v troch kategóriách, singel roka, debut roka a album roka/cena kritikov. Nie je vám ľúto, že ste obišli na prázdno?

Petr: Ľúto nie. Samozrejme, ak by sme niečo vyhrali, boli by sme radi. Ceny sú vo svojej podstate srandovné. Ale občas sa vďaka nim o nás dozvie o pár ľudí naviac, ktorí by o nás inak nevideli.
Monika: Mne to bolo chvíľu ľúto, bezprostredne po tom vyhlásení, asi 15 minút, ale potom už bolo dobre. Mala som radosť, že nás tak veľakrát nominovali. Veď my na Slovensku, ani jeden z nás, nežijeme.

Keďže sme pri slovenskej hudbe, koho máte radi? Koho počúvate často či pravidelne, kto sa vám nepáči, s kým ste kamaráti, s kým ste si vedeli predstaviť nejakú spoluprácu, remix či duet?

Petr: Ja som si v osemnástich rokoch, čo je až pred 20. rokmi, obľúbil Mira Žbirku. Obzvlášť jeho tri elektronické, až „depešácke“ dosky z rokov 1985 až 1989, a to „Nemoderný chalan“, „Chlapec z ulice“ a „Zlomky poznania“. Okrem super hudby majú tieto albumy i výborné existenciálne texty. S MIDI LIDI sme prerobili pesničku „Do člna“, čo je podľa mňa jedna z najlepších československých piesní vôbec. Taktiež mám veľmi rád i Ali Ibn Rachid, a mnoho ďalších.
Monika: Úplne súhlasím. A Ali Ibn Rachid bol veľký objav. Tie 80. roky som objavila hlavne vďaka Petrovi, a ešte s príchodom retra do módy.

Témou letného čísla Inspire magazine je ADVENTURE. Ako si vy predstavujete dobrodružstvo? Zažili ste vy dvaja spolu nejaké veľké dobrodružstvo (výlet, práca, hudba, film, ... )?

Petr: Dobrodružstvo sa môže stať i pri pozorovaní čmeliakov či strihaní nechtov.
Monika: A stalo sa ti nejaké? Je to také predpokladateľné, ale mňa baví, keď robíme pesničky.  Každý z nás robí ešte iné veci okrem hudby, tak nemáme často celé týždne čas sa stretnúť. A keď sa potom nad tým stretneme, tak ma vždy prekvapí, ako ma to baví. A znovu, keď to vždy objavím, aj po dvojtýždnovej pauze, je to super robiť hudbu. Je to vždy dobrodružné, kým to vymyslíme.

Aká je podľa vás dvoch najdobrodružnejšia pesnička z vášho albumu?

Petr: Bežky. Je to o prekonaní samého seba. A sú docela akčné. Bežkuje sa v nich.
Monika: A bežkuje v nich niekto, komu to nejde a nemá to rád, ale potom sa mu to začne dariť.

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste nahrali album? Čo vás vo všeobecnosti inšpiruje?

Petr: To, že sme chceli mať album. Zakaždým nás inšpiruje niečo iné. Takže všeobecná odpoveď neexistuje.
Monika: Mňa inšpiruje chôdza a keď priamo pracujem -  najprv mi to nejde a trápim sa a potom, keď to nevzdám, príde inšpirácia pri práci.
Petr: Napríklad s motykou?

Album PRÁZDNINY na ma osobne pôsobí z asti melancholicky. Aký je váš zvuk, je to jemná elektronická melanchólia? Je to nejaká osobná výpove?

Petr: Myslím si, že Monika je svojím zložením melancholická. No zároveň má i neskutočne radostné polohy. Tie sme zatiaľ ešte neukázali. To ešte príde!
Monika: Latino.

Petr, ako sa na Teba pozerajú chalani z MIDI LIDI, že si si ako keby odskočil do iného projektu, kapely? Nehnevajú sa na teba?

Petr: Dúfam, že nie. Prokop, keď počul naše prvé piesne, tak povedal, že je to jedna z najkrajších hudieb, čo za poslednú dobu počul (možno myslel v Čechách) a ponúkol sa, že nám pomôže s vydaním albumu. I keď si myslím, že by chalani boli radi, keby som podobnú energiu vrhol aj do MIDI LIDI. S MIDI LIDI máme síce rozrobených mnoho nových vecí, ale nikto s nimi nič nerobí.
 

Monika, Teba začínajú mnohí vnímať ako módnu ikonu? Je ti móda blízka, máš ju rada?

Monika: Fíha, o tom neviem, že som ikona. Ak myslíš to, že som fotila pre ELLE, to vzniklo úplné neplánovane a spontánne. Teda, pozvali ma nafotiť jednu fotku do rubriky talenty – z toho som mala radosť. A keď som tam prišla, nejak spontánne a strašne rýchlo sme nafotili niekoľko ďalších fotiek. Ani som nevedela ako a už to bolo. Až potom som si uvedomila, aké je to bizardné fotiť sa s kabelkou za desiatky tisíc, keď občas meškám s peniazmi na nájom. Ale, po pravde, oblečenie mám rada. Nakupujem rada, hlavne keď som smutná a nervózna alebo potrebujem vypnúť hlavu, často viem, čo presne potrebujem, len to nikde neviem nájsť, lebo som perfekcionista a vadí mi každý detail navyše.

Je leto, čas dovoleniek, festivalov, letných lások, neviazaného sexu. Ako si vy predstavujete svoje leto podľa seba? Kde budete počas leta 2015?

Petr: Ja si leto predstavujem ako prechádzku po vonku s ľuďmi, ktorých mám rád. A počúvanie pri tom, počas dňa, Cocteau Twins a Electronic (čo je geniálna kapela speváka z New Order a gitaristu zo Smiths), tiež súčasného českého dreampopistu Mayena a počas noci Depeche Mode „Waiting for the night“.
Monika: Ja sa teším na festivaly, kde budeme hrať. Bude to pre mňa prvý rok s letnými festivalmi. A na diplomovku a film, ktorý budem robiť počas leta.

Po veľkom úspechu svojho prvého albumu, čo chystáte pre nás všetkých? Máme sa na čo tešiť od MONIKINO KINO?

Petr: Práve sme urobili novú pesničku s názvom Dnes s tebou obědvám (ten názov je zámerne český) k výročiu českej asistenčnej služby. Je to taký moment vozíčkára a jeho asistenta. Niečo ako Bežky, ale na vozíku.
Monika: Začíname pomaly pracovať na nových hudobných nápadoch, výzva by bola urobiť tanečnú hudbu, aj keď to môže znamenať veľa vecí, lebo ja si zatancujem skoro na hocičo. A ja nakrúcam práve film odohrávajúci sa na hodinách spevu.

Inspire magazine oslávil v roku 2014 svojich prvých 10. rokov. Čo by ste mu zapriali k narodeninám, resp. do ďalšej budúcnosti? 

Petr: Aby sa Vám nepodarilo vymazať pôvodný význam slova „inšpirovať“.
Monika: Nech ste kvalitní.