Neslávny osud slávneho Mozarta

Tento rakúsky hudobný skladateľ bol skutočne geniálnym zrkadlom prírody. W.A. Mozart, nazývaný aj zázračné dieťa, sa narodil 27. januára 1756 v Salzburgu. Jeho život bol veľmi krátky. Nedožil sa ani 36. narodenín. Prívlastkomzázračné dieťa sa mohol právom pýšiť, pretože začal skladať príliš zavčasu. 


Jeho otec bol známym huslistom, skladateľom a dirigentom arcibiskupskej kapely. Zázračne nadaný Wolfgang Amadeus sa už ako trojročný učil hrať na husliach a študoval aj hudobnú teóriu. Štvorročný skomponoval prvú pieseň a časť koncertu, šesťročný bol vynikajúcim klaviristom a improvizátorom. Len sedemročný vydal prvé sonáty tlačou, osemročný skomponoval prvú symfóniu a desaťročný prvé oratórium. Ako jedenásťročný koncertoval v Brne a dvanásťročný mal hotovú prvú operu pre viedenské dvorné divadlo. Iba štrnásťročný sa stal koncertným majstrom arcibiskupskej kapely a osemnásťročný mal už na svojom konte skomponovaných 200 diel.

Už so šesťročným Mozartom sa jeho otec a sestra vydali na prvú koncertnú cestu. Koncertovali v rôznych končinách Európy. Otec považoval za nevyhnutné, aby syn získal úspechy a podnety z Talianska, z krajiny v týchto časoch najhudobnejšej. Podnikol s ním preto tri cesty do Talianska. Mladý Mozart všade udivil zázračnými schopnosťami a operou Mithridate.

V Nemecku, Anglicku, Holandsku, Belgicku, vo Švajčiarsku, v Taliansku a tiež vo Francúzsku. Koncerty malého génia vyvolali úžas. Obecenstvo nadšene tlieskalo a oslavovalo ho ako virtuóza i nadaného skladateľa. Dokázal skutočne obdivuhodné veci. Improvizovať na danú melódiu, dokázal hrať na prikrytej klaviatúre a určiť tón akémukoľvek zvuku. 

Neuveriteľný kúsok v Ríme

Mozartovi sa v Ríme podaril priam neuveriteľný kúsok. V tomto období mal iba štrnásť rokov a v Ríme prísne chránili notový záznam Allegriho Miserere, skladba sa mohla spievať iba v Sixtínskej kaplnke.  Mozart záznam po dvoch počutiach spamäti a do detailov zapísal. V tomto čase ho pápež pasoval za rytiera Zlatej ostrohy a bolonská Filharmonická akadémia ho zvolila za svojho člena. Koncertné cesty po Európe mali pre Mozarta obrovský význam, pretože mu umožnili stretnutia s najvýznamnejšími skladateľmi svojej doby. Okrem toho mu otvorili dvere do poznania slávnych operných scén i najvýznamnejších európskych orchestrov. Tieto zážitky sa mu neskôr stali osožnými pri jeho vlastnom komponovaní.

Mozart zo začiatku nebol slobodným umelcom. Rovnako ako jeho otec bol v službách salzburského arcibiskupa. Arcibiskup však nemal pochopenie pre jeho umenie. Považoval ho rovnako ako ostatných hudobníkov iba za sluhu. Ponižoval ho a odmietal jeho žiadosti o dovolenku na koncertné cesty. Počas desaťročnej služby u arcibiskupa sa mu podarilo zúčastniť sa iba na jednej ceste. Tá však bola pre hudobného génia kľúčovou, pretože práve na nej vyrástol zo zázračného dieťaťa geniálny umelec.

Nenaplnená  láska

Wolfgangov otec nedostal od arcibiskupa dovolenku, preto cestoval s matkou cez Mníchov a Mannheim do Paríža. V Mannheime naňho čakala najväčšia láska v jeho živote. Práve v tomto meste sa zaľúbil do mladučkej speváčky Aloise Weberovej. Považoval ju za najkrajšiu ženu a zadovážil jej tých najlepších učiteľov spevu. Talentovaná Aloise robila výrazné pokroky. Zožala veľkú slávu a chystala sa vydať do veľaváženej a zámožnej rodiny. S geniálnym umelcom sa zakrútil celý svet. Aloise sa v jeho očiach stala nehanebnou a rozmarnou koketou. Jeho veľká láska Aloise Weberová ho prijala veľmi chladne a bolo jasné, že táto láska bude navždy zabudnutá. Cestou späť ho však čakal ďalší údel osudu. Krátko potom mu v Paríži zomrela matka. Po štyroch rokoch veľkého rozčarovania sa zdalo, že sa mu konečne naklonila šťastena. Mozart si doviedol k oltáru sestru jeho veľkej, no nenaplnenej lásky – Konstanciu Weberovú. Nevynikala však žiadnymi z vlastností jeho sestry. Ani krásou, ani inteligenciou a ani očarujúcim hlasom. Konstancia bola Mozartovou pozornou manželkou a vzornou matkou. Priviedla mu na svet šesť detí, ale iba dve sa dožili dospelosti. Ženský šarm a bystrú myseľ však Mozart nachádzal iba v náručí mileniek.

Po veľkých životných sklamaniach sa rozčarovaný a ubolený vrátil do rodného Salzburgu a do služieb nenávideného arcibiskupa. Rozpory medzi nimi sa ešte viac vyhrotili a mladučký Mozart požiadal o prepustenie. Jeho slobodný umelecký život sa začal za ťažkých životných okolností a s výčitkami otca. Cez deň vyučoval hudbu, koncertoval a večer po celodennej drine komponoval diela nesmiernej umeleckej hodnoty. Bol obdivuhodným človekom nielen pre jeho geniálne diela, ale aj pre vnútornú silu, s ktorou sa musel postaviť voči ľahostajnosti a nemilosrdnosti vtedajšieho sveta.

Ani Viedeň, ani Paríž

Viedeň síce oslavovala Mozarta ako zázračné dieťa, ale na druhej strane ho odmietla ako zrelého umelca. Už po premiére opery Únos zo Serailu šľachtici ohŕňali nosom a cisár vyslovil svoju mienku: „Je to priveľmi pekné pre naše uši, milý Mozart, a je v tom aj priveľa nôt.“ Mozart odpovedal: „Práve toľko, Veličenstvo, koľko treba.“ V súčasnosti umelci považujú práve operu Únos zo Serailu za najdokonalejší nemecký singspiel (hra so spevom). Týmto dielom geniálny umelec vytvoril vrchol klasicistickej komickej opery. Vo Viedni skomponoval aj svoje ďalšie najvýznamnejšie symfónie: D dur, Es dur, g mol, C dur nazývanú Jupiterská. Mozart napísal také dokonalé singspiely, že sa plne umelecky vyrovnali talianskej opere. Jozef II. založil pre tento odbor hudby zvláštne nemecké divadlo vo Viedni. Cisár si objednal u Mozarta taliansku operu. Tak vznikla známa Figarova svadba. Ale ani napriek tomu nedosiahol očakávaný úspech. Bol stále bez pevnej pôdy pod nohami a proti opere sa údajne stavali talianski speváci a dvorný kapelník Antonio Salieri podnecoval proti nemu intrigy.  Táto dlhoročne uznávaná teória však bola nedávno vyvrátená. V roku 1787 sa síce stal dvorným skladateľom, ale jeho plat bol oproti predchodcom polovičný.

V Paríži napísal pre reformátora baletu Noverra balet Drobné ničotky. Vzbudil síce obdiv novými symfóniami a klavírnou sonátou A dur s exotickým pochodovým Allegrettom Alla Turca, ale pevnej existencie ani uznania podobne ako vo Viedni nedosiahol.    

V ďalších operných dielach dokázal Mozart dokonale spojiť tienisté, ale aj svetlom prežiarené stránky života do jednej drámy a vytvoriť vrcholné očarujúce diela klasicistickej opery. Málokto z nás by nepoznal Figarovu svadbu, Don Juana či Čarovnú flautu. Keby bol vytvoril iba jedinú z týchto troch opier, stačila by mu na jeho nesmrteľnosť. Pozoruhodné je, že čím ťažší bol jeho život, tým radostnejšie boli jeho melódie. Samotná Figarova svadba je odvážnou kritikou vtedajšej spoločnosti. Okrem toho, že jeho opera vyčarovala na tvárach obecenstva úsmev, vyjadrovala aj pokrokové myšlienky útočiace na vtedajšiu feudálnu spoločnosť a spoločenský poriadok. Obdivuhodné je citové bohatstvo melódií a schopnosť geniálneho umelca charakterizovať postavy hudbou.

Uznania sa dožil iba v meste nad Vltavou

Geniálnemu umelcovi sa dostalo uznania iba v Prahe. Rovnako aj jeho známej Figarovej svadbe. Mimoriadny úspech vyvolal túžbu ľudí uvidieť skladateľa. Mozartovi priatelia, medzi ktorých patrili aj umeleckí manželia František X. Dušek a jeho manželka Jozefína, pozvali Mozarta a v januári 1787 ho po prvýkrát priviezla viedenská pošta do Prahy. Po prvýkrát predviedol novú symfóniu D dur, neskôr nazývanú ako Pražská, a strhol publikum svojim klavírnym umením. Boli to práve občania Prahy, ktorí ako prví ocenili to, čo si Mozart sám najväčšmi vážil. V Prahe sa mu dostalo vytúženej, ale aj zaslúženej slávy. Dosiahol úspechov, ktoré patrili k jeho najväčším v živote. Strávil tu štyri týždne, počas ktorých chodil medzi ľudí, do umeleckých kaviarní či na obľúbený biliard. Navštevoval hudobné večierky u šľachty a mešťanov. 

Nadšený Mozart písal svojmu priateľovi: „Všetci hrajú, trúbia, spievajú a hvízdajú iba Figara. Iste, je to pre mňa veľká česť.“ Všetky vrstvy pražského obyvateľstva, českého i nemeckého, nadšene vítali na pódiu neveľkého muža ušľachtilej tváre v nabielo púdrovaných vlasoch spletených do chvosta. Prehlásil: „Moji Pražania mi rozumejú.“ Táto pochvalná veta patrila meštianskym vrstvám. Práve v Prahe pochopili Mozartovo umenie oveľa skôr než vo Viedni, na panovníckom dvore s prepychovo žijúcou šľachtou.

V meste nad Vltavou bol uznávaný ako najväčší skladateľ vtedajšej doby. Poslednou Mozartovou operou bola Čarovná flauta. Bolo to pôvodne rozprávkové libreto, ktoré neskôr pretvoril na dielo veľkého významu. Paradoxom bolo, že práve Mozartova Čarovná flauta vznikla v tienistých dňoch jeho života, v období biedy a choroby. No aj napriek tomu vyjadruje obdivuhodnú silu a nádej v ľudské šťastie. Po prvom prevedení Dona Giovanniho v Prahe sa Mozart vrátil opäť do dvorných služieb vo Viedni. Tu vytvoril ešte ďalšie slávne singspiely. Známe Cosi fan tutte (Takí sú všetci) a zvlášť Čarovnú flautu. Praha sa navždy rozlúčila s Mozartom v roku 1791, keď na žiadosť českých stavov napísal ku korunovácii Leopolda II. za kráľa českého slávnostnú operu Titus. Bolo to alesmutné rozlúčenie. Mozart bol už v tomto období chorý a opera bola dvornou šľachtou prijatá chladne.

Zavrhnutá fáma

Len nedávno objavili hudobný poklad pracovníci Českého múzea hudby v Prahe. Spomínaným pokladom je viac ako 200 rokov stratená skladba, ktorú spolu napísali práve W.A. Mozart a Antonio Salieri, o ktorom sa dlhé roky predpokladalo, že práve on bol Mozartovým vrahom. Taliansky hudobný skladateľ Antonio Salieri bol rovnako ako Mozart významným a obľúbeným skladateľom, ale po jeho smrti upadli jeho diela do zabudnutia. Dlhé roky kolovala fáma, že práve on zo závisti otrávil slávneho Mozarta. Záujem o Antonia Salieriho ožil až na konci 20. storočia v rovnomernom filme režiséra Miloša Formana z roku 1984. Aj v tomto filme sa pracovalo s ideou, že za príliš skorým odchodom Mozarta zo sveta mohol stáť Antonio Salieri. Odborníci však túto fámu zavrhli a dobové dokumenty svedčia o opaku. Podľa nich bol vzťah oboch umelcov založený na vzájomnom rešpekte a fáma mohla byť vyvolaná rivalitou medzi vtedajšou talianskou a nemeckou hudobnou školou.

Nezaslúžený dar svetu

„Obávam sa, že píšem Rekviem sám pre seba.“ (Mozart)

V dňoch hlbokého žiaľu, no zároveň vyrovnaný s hrou osudu komponoval Mozart svoje posledné dielo – smútočnú omšu Rekviem. Skladbu si u neho objednal neznámy muž, ktorý odmietal prezradiť svoje meno. Mozart zrejme tušil svoj blížiaci sa koniec a videl v ňom posla smrti. Bol to však sluha grófa Franza Wallsegga, ktorý si chcel túto skladbu privlastniť a predvádzať ju ako svoje vlastné dielo. Smútočnú omšu dokončil už iba jeho žiak. Smutná hra osudu sa naplnila. Mozart zomiera 5. decembra 1791 vo Viedni vo veku 35 rokov. Snáď ani Mozartovým najužším okolím neotriasla medzera, ktorú spôsobila jeho skorá smrť. Možno takmer nikto netušil, keď 6. decembra 1791 spúšťali do biedneho hrobu chatrné a opotrebované telo, že tu pochovávajú telesné pozostatky ľudského génia, človeka nedozerne veľkého ducha. Nebolo to náhodou, že Mozart bol pochovaný do spoločného hrobu chudobných. Bol to „znak vďaky“ dvora a šľachticov služobníkovi umenia.

Mozart bol nezaslúžený dar svetu, príroda vytvorila jedinečné a s najväčšou pravdepodobnosťou neopakovateľné umelecké dielo. Hoci je tisíckrát zdokumentovaný i opísaný, navždy zostane neprístupný a zahalený rúškom tajomstva. Ani jeho smrť nie v súčasnosti celkom objasnená a je viac-menej stále na úrovni polemiky.

Mozartove diela sú neutíchajúcou umeleckou činnosťou jeho geniálneho ducha, ktorý tak výrazne prevyšoval okolitý svet. Nepriaznivú hru osudu, ktorú aj on sám vytušil pred vlastným odchodom do večnosti, dohral až do konca. Práve tento fenomén sa vymyká ľudskej fantázii.

Autor textu a fotgrafií: Mgr. Katarína Šuchová