Obludárium Pištu Vandala – na telku priveľmi punk?

pistovo obludarium 1.jpg

So Štefanom Chrappom, známym ako Pišta Vandal z Čadu, sme takmer pred dvoma rokmi priniesli na stránkach magazínu Inspire rozsiahly rozhovor. Odvtedy sa veľa zmenilo a skvelému hudobníkovi aj spisovateľovi ide naďalej karta – stal sa z neho medzičasom zabávač a moderátor šialenej talkšou v KC Dunaj. Oplatí sa na ňu každý mesiac chodiť a tešiť sa? Pišta vás sám presvedčí, že hej!


V kom a kedy presne skrsol nápad na tvoju talk-show v KC Dunaj?

Robiť niečo radostné, drzé a bláznivé som chcel už dávno. Koncept Obludária, šialenej talkshow, som mal v hlave pekných pár rokov. Chýbala mi však odvaha ponúknuť to. Roky sa riadim heslom, že idem len tam, kam ma zavolajú. Platí to s kapelou, prácou i s bežnými stretnutiami. Ak ťa pozvú, si vzácny a môžeš si klásť podmienky. Ak sa vnucuješ, si otravný a môžu s tebou zametať. A tak nejako to vypálilo s ľuďmi z Kulturmarketu, ktorí robia dramaturgiu v KC Dunaj. Ja som nadškrtol, oni mi ponúkli miesto, produkciu a prenos na TV SME.

Máš za sebou prvé štyri vydania. Ako si s nimi spokojný a aké sú odozvy publika?

Odozvy sú parádne. To znamená: aj kritika, aj chvála. Rád varím a pri varení som prišiel k veľkému poznaniu: Var hlavne pre seba. Keď budeš variť pre iných, nemusí im to chutiť a nebude to chutiť ani tebe. No ak navaríš pre seba, pochutíš si aspoň ty. Tak aj Obludárium varím pre seba. Každé bolo iné. Jedno pikantné, iné sladké, ale ani jedno nebolo horké!

Podľa akého kľúča si vyberáš trojicu hostí do talk-show? Prečo len jedna žena?

Snažím sa vyberať osobnosti, ktoré majú za sebou skutočný príbeh, hĺbku života, skúsenosti a sú zaujímaví aj pre ľudí v hladisku... Jedna žena je až-až, hehehe. Má to viacero príčin. Tá najhlavnejšia je, aby sa ženy v Obludáriu cítili jedinečne, aby boli zbožňované, uctievané. Ak by boli dve, už budú na seba žiarliť a kontrolovať sa. Takto sú ako perly, ako diamanty!

Povedz jedno meno človeka, ktorého v tvojej šou isto neuvidíme a jedného človeka, ktorého by si si tam veľmi želal mať?

Chcel by som arcibiskupa Bezáka, ale toho tam isto neuvidíme. Takže toto meno odpovedá na obe tvoje otázky...

Ako dlho a ako vlastne sa na šou pripravuješ (pátranie na nete, scenár, generálka)?

Pracujem na tom priebežne. K Obludáriu totiž vyrábam scenár, videoupútavku, aj standupy. Oslovujem hostí, obvolávam ich, aj kapely, ktoré tam zahrajú. S každým hosťom sa stretnem, doladíme detaily, oňucháme sa, oťukneme. Veľa sa maká na propagácii. Na každú show dodám eventový text na fejsbuk, päťdesiat postov na propagáciu a tlačovú správu pre médiá. Pomaly to rastie, ale som trpezlivý. Punková kapela ma naučila, že nič sa nedá urýchliť. Päť rokov trvá, kým sa zabehneš, za desať rokov si získaš meno a rešpekt. O každom hosťovi musím vedieť toľko, že keby mal „výpadok”, musím to dať zaňho. Utiahnuť tých dvadsať minút. 

Kto ti do prípravy a realizácie najviac mudruje? Existujú isté obmedzenia (okrem toho časového, ktoré i tak nedodržiavaš)?

Ľudia z Kulturmarketu hovoria občas do výberu hostí. Oni preferujú zvučné mená, ja som za osobnosti, hoci aj neznáme. Máme však spoločný cieľ – robiť kvalitnú produkciu, mať vypredané a rozdávať ľuďom radosť. Som rád, že to funguje aj na biznis úrovni. To znamená, že si to na seba zarobí, že nemusíme žiadať dotácie, ani sa nikomu doprosovať. Je to ťažšia cesta, ale núti ťa pracovať na sto percent.

Z koho si vytiahol viac, ako si čakal (odhalil v ňom/v nej ozajstnú obludku)?

Najviac ma ohúrili ženy v Obludáriu. Sandra Kusá, Lucka Hablovičová, vlastne všetky doterajšie hostky. 

pistovo obludarium 2.jpg

Ako si spokojný so Shootyho originálnymi plagátmi na tvoje Obludárium?

Shooty je génius! Je najlepší a neprekonateľný! Vystihuje podstatu. Jeho kresby majú dynamiku a vtip. To milujem. Spolupracovať s takýmto človekom je pre mňa veľká česť a v istom zmysle aj splnenie sna. Každý plagát, ktorý urobil, je jedinečný. Byť Shootyho karikatúrou je to najlepšie, čo sa mi mohlo stať.

Mal si už kvôli svojej šou nejaké starosti v práci, či v rodine?

Budem citovať matku Terezu: „Aj najmenší úspech ti prinesie falošných priateľov a skutočných nepriateľov.” Mala pravdu. Takže, jasná vec, bol som na koberci, pýtal som si povolenia... Pred pár rokmi ma kvôli mojim „neštandardným” aktivitám a vnútornej slobode vyhodili z práce. V rodine mám 100% oporu. Vďaka Bohu mám tolerantnú manželku – ale často ju privádzam do zúfalstva. 

Stíhaš všetky svoje pracovné a tvorivé aktivity v pohode  a načas?

Rokmi som sa naučil robiť veci rýchlo a nedávať im viac, než je nevyhnutne potrebné. Don Bosco hovoril, že veci stačí robiť dobre. Ak ich chceš robiť stále lepšie, hrozí, že sa zacyklíš v zdokonaľovaní a nikdy ich nedokončíš. Ak veci fungujú „dobre”, som spokojný. Čas sa vždy nájde. V nejakej knihe som objavil „obrátený” pracovný rozvrh. Nepíšeš si doň prácu, ale zábavu. A pomedzi to vsunieš povinnosti, ktoré treba urobiť. Príklad: Doobedie – raňajky s manželkou, káva s kamošom, telefonát s mamou, obed so segrou. Medzi to vložíš vyriadenie mailov, desať telefonátov, dve pracovné stretnutia a odovzdanie zadaní. Ide teda o to, urobiť veci rýchlo a mať čas na budovanie vzťahov aj zábavu.

Hviezdne maniere nebadať, no začínaš byť prirýchlo známy (kde-kade ťa možno vidieť a počuť). Kam sa chceš v rámci tvorby a verejnej prezentácie posunúť?

Hahaha, prirýchlo… Na pôde nezávislej hudobnej scény sa pohybujem dvadsať rokov. Iní za ten čas stačili byť hviezdami, a stihli aj skrachovať. Ja som punk! Všetko beriem ako hru, ako výlet. Spomínam si, ako sme sa raz v Tatrách vybrali len tak na prechádzku a v rámci toho sme s rukami vo vreckách a úsmevom na tvári urobili túru, na ktorú by sme sa nikdy neodhodlali. Tak je to aj s vecami, ktoré robím. Idem, pískam si, skúšam, smejem sa a nič neočakávam. Všetko, čo dostanem, je bonus. Ak by som sa niekedy choval ako ch*j (to je synonymum pojmu hviezdne maniere), tak mi to povedzte, prosím, nech sa nestrápňujem…

Svoje knižné vydavateľstvo Limerick a kapely Čad aj Vandali nezanedbávaš?

Nie, nie. S ČADom máme dvadsať rokov a robíme nový album. Bude sa volať Čertova kovadlina. Dvakrát týždenne skúšame po tri hodiny, potom ešte každý sám, plus koncerty. Nahrávame si demáče, aby sme vedeli, ako to bude znieť vo finále. Medzitým robím texty. Vandali majú za sebou album Synovia hromu. Dostali sme zaň cenu Radio_head Awards v kategórii Hard and Heavy. Knižné vydavateľstvo Limerick má tiež svoje tempo. Teraz dávame do tlače päť titulov. Žiadne bestsellery, ale kvalitné knihy od kvalitných autorov. Z vlastnej produkcie: robím knihu rozhovorov s Antonom Srholcom a dokončujem knihu o slovenskom saleziánskom mučeníkovi Titusovi Zemanovi, ktorý by mal byť blahorečený. Na spadnutie je aj rozprávková knižka O smradľavej teniske, náš bubeník Valér Tornád ju ilustruje a sestra Baška – naša basáčka už robí na grafickej úprave. Tiež doťahujem rozprávkovú knižke o malom udatnom mačiatku a aktuálne zháňam nejakú dobrú ilustrátorku. 

Nech ti ide karta! Sama som zvedavá, kedy ťa uvidíme v prime time v niektorej z našich televízií. Ale odpovedz i na toto: kedy sám sebe povieš – že stačilo, máš dosť?

Ďakujem všetkým za podporu a ešte raz zacitujem dona Bosca: „Na odpočinok bude dosť času pod zemou. Kým žijeme, pracujme!” Na telku som priveľmi punk, ale jasné, bral by som Obludárium v TV. Láka ma to hlavne kvôli cateringu – občerstveniu v zákulisí. To by som fakt bral!

Foto: Palo Markovič