Peter Cvik


Dvojnásobný finalista súťaže Maľba roka a absolvent ateliéru maľby prof. Ivana Csudaia. Nekonvenčný umelec, ktorý prešiel od geometricky ladenej maľby počas štúdií k maľbe „cez raster“, je známy prácou s námetom mestskej architektúry. V kontraste s neskoršími lazúrnymi maľbami si vyskúšal i figúru či plastický materiál zapracovávaný do plátna. Doktorantúru na škole rozširuje tvorbou vo svojom ateliéri, významné obdobie so zázemím v Cvernovke. Okrem domácej pôdy vystavuje tento rok sólo projekt ARCHITEKTONY v troch ruských mestách: Krasnoyarsk (mira1.ru), Moskva - Bienále mladých (youngart.ru) a Yekaterinburg (uralgallery.ru). Bezprostredný, vtipný a neprehliadnuteľný umelec,  ktorý si vás získa slobodou uvažovania a originálnou osobnou vibráciou, Peter Cvik. 

AKO CHÁPAŤ ABSTRAKCIU, AKO PODPORIŤ MLADÝCH UMELCOV, AKO ZOSTAŤ V TVORBE SLOBODNÝM. O TOM VŠETKOM HOVORÍ REPREZENTANT NAŠEJ MLADEJ GENERÁCIE VÝTVARNÍKOV.


Je o tebe známe, že si si s maľbou "dal načas". Kedy si sa jej začal venovať seriózne?

Prepadol som jej až po strednej škole. Na gympli som nebol zviazaný predurčeným smerom a aj preto som si dal pred definitívnou voľbou rok pauzu. No je treba povedať, že som k umeniu vždy inklinoval aj vďaka rodine a ateliéru môjho strýka, ktorý som často navštevoval najmä počas letných prázdnin. Bol to možno impuls, prečo som sa rozhodol pre štúdium na VŠVU. Škola však za výtvarníka veľa nepovie i keď mu dokáže zdvihnúť raiting, záleží na študentovi, koľko si z nej dokáže zobrať. 

Dnes si už vyprofilovaný výtvarník. Vieš, čo ti sedí, s akým materiálom sa ti dobre pracuje. Vieš si však predstaviť smer, ktorým by si sa v tvorbe nikdy neuberal? 

Odpoveďou je možno výstava #Hashtag. Nikdy som si nemyslel, že sa budem venovať figúre. Nehovorím o figúre v jednom obraze, ale so súborom ako takým. Teraz sa zase venujem maľbe a koláži, ktorá vyzdvihuje materiálnosť. Znovu to potvrdzuje nevyspytateľnosť tendencií, keďže ešte pred časom som si „ujíždel“ na presnej maľbe v ploche a zrazu používam výrazové prostriedky, ktoré tú plochu presahujú a hovoria o fyzickej skladbe obrazu a jej vzťahu ku klasickej maľbe. 

Čiže z tejto pozície ani nedokážeš zhodnotiť, čo by si nikdy nerobil, keďže na základe skúseností nevieš prognozovať?

Neviem. V tejto chvíli si možno viem veľmi ťažko predstaviť, že by som technicky realizoval sochu do mramoru, ale viem si predstaviť, že by som ju navrhol v rámci môjho výtvarného myslenia. Predsa len sa pohybujem vždy aktuálne v obmedzenom poli toho, v čom sa vyznám. Spravidla však budem rozmýšľať ako maliar, nie ako sochár. To isté platí pre grafiku, inštaláciu, kresbu.

Platí ale, že cieľom umelca je vytvoriť si vlastný rukopis, ktorý spletie jeho diela jedným jazykom?

Samozrejme. Ja však nie som v polohe, kedy by som si vedome zatváral cestu, škatuľkoval sa a desať rokov robiť to isté, myslím tým variáciu rovnakých motívov, tém. Nevtláčam sa do jednej šablóny. Pracujem kontinuálne, dorobím sériu, „feedbackujem“ si kritiku najskôr osobne, ladím sa a pracujem s celkom. Hranice svojej tzv. profilácie rád prekračujem a staviam sa mimo komentár, ktorý sa odo mňa bežne očakáva. No a tu sa ponúka otázka, prečo nedať zrazu „switch“, ktorý len znovu odkazuje na slobodu. Nebojím sa prekročiť „materský kód“, podľa ktorého ma všetci poznajú. Koniec koncov aj v inom prevedení ma je „cítiť“.

Komu tvoja tvorba rezonuje? Vieš definovať obraz publika, ktoré tvoja tvorba zákonite zaujme? Ako možno vyzerá jediný človek, pre ktorého by si tvoril?

Nerozmýšľam nad tým takto. Spätná väzba z výstavy nie je celkom dosiahnuteľná. Nemôžem sa stretnúť s každým, kto ju navštívi. Myslím si, že moja tvorba je pre ľudí, ktorí radi o vizuále rozmýšľajú a hľadajú si tam svoje významy, teda skôr pre takých vizuálnych „pátračov“. Moje veci často nehovoria celkom o realite. Sú to skôr jej výseky, transformácia alebo štylizácia. Divák sa musí rád „prehrabávať“ v tom, čo vidí a rozoberá to z viacerých pohľadov. Ale ťažko sa to generalizuje, keďže nemám okolo seba jednu subkultúru. Svoje maľby ani nepasujem na niečiu mieru, skôr na svoju a vďaka tomu som nielen tvorca, ale aj divák a zároveň ten najväčší kritik a recenzent, ktorý môže vždy zmeniť celú situáciu ešte počas „hry“. Netvrdím však, že maľujem pre seba. Je pravda, že v prvom kole tešia mňa, ale slúžia mi ako médium, cez ktoré púšťam cez seba prefiltrované informácie. Vo svojich obrazoch sa nachádzam, ale rovnako ako ja, sa v nich nájde ktokoľvek iný.

Takže ty si taký malý boh svojich imaginárnych svetov.

Asi tak. Beriem na seba zodpovednosť. Ten svet sa predsa zakladá na myšlienke a tézach, o ktorých rozmýšľam. Pri exaktných vedách si oslobodený, ale zároveň ochudobnený o ten veľký tresk a voľnosť v tvorivosti. „Freelanceri“ majú krátky reakčný čas na čokoľvek, čo sa momentálne deje, prípadne sami vytvárajú nové podnety.  V tomto je teda rozdiel. Rola umelca je náročná aj v tom, že je obklopený množstvom ľudí, ktorí ho vyohýbajú a obrúsia.

Inak povedané, pri akomkoľvek inej konvenčnej profesii je väčšinou výsledkom tvorby/práce produkt. No pri práci, akou je tá tvoja, vzniká vlastne na základe podnetu nový podnet. Prijmeš informácie, spracuješ a vyšleš nový impulz, na základe ktorého znovu niekto iný rozmýšľa. Si vlastne takým výrobcom nových impulzov, odkazov. 

Dobre povedané. 

Existuje v tvojom živote moment, ktorý by ti potvrdil, že je rola výtvarníka pre tvoj život definitívna?

To sa nepotvrdilo. To sa potvrdí hádam až po smrti. Svoj životný rytmus a štýl prispôsobujem tomu, čo mám rád, neberiem to determinujúco, čo je veľmi oslobodzujúce. Vďaka tomu nie som na výtvarnú tvorbu bezhranične upnutý. Ale verím teórii, že ak robíš, čo máš rád a ľudia na to reagujú pozitívne, si asi na správnom mieste a tým pádom sa ti celkom prirodzene darí. (smiech)

Stretol si sa s kritikou, na ktorú by si bol zvlášť pyšný?

Bol som a som na seba pyšný, ale s jednoznačnou pokorou. Zásadným momentom bolo pozvanie ruskej kurátorky Алла Надеждина k spolupráci na autorský sólo projekt na Bienále Mladých v Moskve. Veľa to pre mňa znamená. 


Čomu za to vďačíš?

Neviem. Dva roky po sebe som tam mal obrazy na kolektívnych výstavách a potom prišla táto ponuka. Za skutočný úspech považujem moment, ak aktivita nevychádza z teba, ale k tebe prichádza. 

Abstrakcia. Tvoj pohľad a jednoduchá definícia toho, ako ju vnímaš ty. Aké má mať parametre, aby bola pochopená a čitateľná?

Vyjadrovací jazyk výtvarníka mu umožňuje pracovať koncepčne a na základe aj jeho iných diel dáva každý krok v jeho osobnej abstrakcii zmysel. Ak ju robím ja, je to len moja forma myslenia, cez konkrétne gesto alebo cez nejakú výrazovú skratku. Ja ju však tak navrstvím, že sa mi tam tá situácia vytvorí. Dobrý vizuál musí mať priradenú filozofickú tézu. Aj abstrakcia sa dá exaktne uchopiť. Ak k nej divák dostane kľúč, je väčšinou zreteľná. Niekedy musí byť zakoridovaná a zadefinovaná, aby všetky hodnoty, ktoré sleduješ, zrazu dávali zmysel. Môže byť však vnímaná tiež len ako vizuálne potešenie, oddych. Tiež môže byť čistou imagináciou nevedúcou k rozmýšľaniu, ale vypínaniu, teda k tomu, čo v reálnom nalinkovanom svete nikdy nenájdeš. Často funguje len na základe nejakej neopísateľnej interakcie, vibrácie, pretože ide predsa o dielo nabité informáciou, ktorá k tebe pocitovo prehovára. Abstrakcia je veľmi voľná a široká. Je to bezbrežný útvar, veľmi živý a obsiahly. 

Dá sa v tvojej kariére hovoriť aj o skutočne zlomových či kľúčových momentoch?

Určite medzi ne patrí prvá samostatná výstava v Zichyho paláci, prvá kolektívna výstava v zahraničí a verím, že za ďalší môžem považovať blížiacu sa účasť na Bienále Mladých v Moskve.

Kto ťa v tvorbe najviac ovplyvnil a posunul?

Určite profesor Csudai, u ktorého študujem už niekoľko rokov a vedieme perfektný dialóg, ktorý je fyzicky v ateliéri čoraz zriedkavejší. Vďačím mu za výborrné komentáre, z iného skúseného pohľadu.

Tvoja obľúbená farba?

Je pravda, že o farbe dosť rozmýšľam, ale konkrétnu, ktorá by ma vystihovala, nemám.

Aké výtvarné nástroje uprednostňuješ?

Študoval som v ateliéri, ktorý sa venuje maľbe na plátno. Štetec je predsa len primárny nástroj, i keď sú veci, ktoré ním nedokážeš obsiahnuť. Naopak pri mnohých mojich efektoch, ktoré skôr pripomínajú sprej, by ste ťažko predpokladali štetec a pritom je tam!

Čo by si odporučil mladým začínajúcim výtvarníkom?

Určite by som ich podporil, napríklad aj kúpou ich obrazu. Rozhodne by som im však odporúčal neprestávať robiť to, čo ich baví, veriť tomu a nestrácať odhodlanie. Tiež sa nebáť vybočiť z odboru či smeru, ktorý študujú a nezostávať tvrdohlavo pri tom, s čím začali.

Autor textu: Barbora Dolinajová
Autor foto: Valentína Nídelová