Pohoda je voľnosť alebo aj festival očami redakcie

Na Pohode nás bolo z redakcie opäť viac. Opäť sme nestihli to, čo sme chceli, dokonca ani len spoločne sa stretnúť a pozdieľať zážitky a pocity. Preto ich dvaja z nás, Boba a Michal, zdieľajú takto verejne, s vami.  


Boba Markovič Baluchová: Jubilejná Pohoda v podrepe a s bozkom pre Borisa

Nech si hejtuje ktokoľvek o čomkoľvek, dvadsiata Pohoda bola v mnohom výnimočná a vydarila sa. Vegetariánskeho jedla bolo dostatok, splachovacie toalety fungovali, zapršalo len raz a aj taxíky sa držali odporúčaných cien. Toľko k logistike festivalu. Čo sa týka sociálnych väzieb a socializačných momentov: Stretla som menej známych ľudí, ako som si priala, a videla menej koncertov, ako som plánovala. Dokonca som ani poriadne nevidela tradičné festivalové zvieratká, lebo chrústy sa návštevníkov a návštevníčok zľakli hneď vo štvrtok, v piatok zutekali aj hraboše poľné – po tom, čo obhrýzli sestre celú piknikovú deku (myslela si, že to niekomu z kamošov vibruje mobil, ehm).

Tento rok som pre chorobu napríklad vynechala všetky čítačky či diskusie v preľudnených krytých stanoch. Teda okrem tej, na ktorej som sama vystupovala – v stane ZSE / Živica som totiž prítomným hovorila o tom, ako možno spoločnosť meniť a zmeniť metódou komunitného organizovania. O tom by som aj so zápalom pľúc vedela mudrovať celé hodiny. No a o čom / o kom inom je tá Pohoda, ak nie o komunite, podobnom vkuse i zmýšľaní a o komunitnej spolupatričnosti?

Ale naspäť k hudbe: Vynechať koncert PJ Harvey v prvý večer sa skrátka nedalo. Veľa ľudí v publiku očakávalo rock’n’rollovú šou, kde bude Polly Jean behať v minišatách a s povestnou gitarou Gibson Firebird namiesto saxofónu. Nestalo sa tak, no nuda to tiež nebola. Dostať toľko slávnych mužov z hudobnej kariéry PJ Harvey na jedno pódium (a na trenčianske letisko) sa rovná doslova zázraku – boli sme pri tom. Zvuk skvelý, nasadenie grandiózne; veď Community of Hope.

Zvláštne je, že všetky speváčky, ktorých vystúpenia som tento rok na Pohode videla, komunikovali s publikom v húpavom podrepe – akoby posilňovali už i tak dosť vypracované stehná. Xenia Rubinos v Europa stane to skúsila hneď v prvej piesni, v RBMA stane jedinečná Sevdaliza zvyšovala frekvenciu týchto cvikov zasa ku konci svojej šou. Ak by mala na festivale svoj vlastný merch so športovým oblečením, asi by som neodolala. Tancovala skvele asi dva metre odo mňa tak, ako som čakala. A aj keď nebola dostatočne nasvietená, udržovali sme spolu aký-taký očný kontakt. Pravdepodobne pre svoju dĺžku vlasov (porovnateľnú s tou jej) som si vyslúžila dokonca pieseň s venovaním, ako inak – o láske. Túto iránsko-holandskú divu chcem vidieť opäť naživo stoj-čo-stoj. Ako aj ďalšieho Iránca: Ash Kooshu! Jeho produkcia mi pripomenula nostalgickú londýnsku klubovú scénu, ktorá sa už dnes hľadá ťažko.

Ak ste mali chuť na latinské tanečky, mexická skupina Sonido Gallo Negro ponúkla náladu spagetthi westernov, na akú sa len tak nezabúda. Ani regíčko, ani obľúbená dychovka Miša Kaščáka, ale divoká cumbia. Len ste museli mať v Nay tanečnom dome na sebe málo oblečenia a dobrú tanečnú obuv. Nie takú, akú mala speváčka temnej rockovej kapely Savages. Na takých podpätkoch by som nezvládla chodiť, nieto vyše hodiny suverénne kráčať po pódiu, teasovať bubeníčku a liezť po zábradlí medzi fanúšikov a fanúšičky. Bola to sila!

Psychedelické japonské čudo: Shibusa Shirazu Orchestra som videla iba cez telefón vďaka živému prenosu z letiska. Ale vcelku mi to stačilo k záveru – že išlo o najväčšiu haluz jubilejného ročníka festivalu. Principál v slipoch, komiksová speváčka, mímovia na rebríkoch, tanečnice v županoch, mávajúce publiku banánmi, hráč na teremin – akoby náhodne odchytený na letisku cestou z Japonska do Európy atď. atď. Nádherné počúvanie a pozeranie. Ten papierový mega-drak nad hlavami ľudí – to už bol len taký fotogenický bonus.

České trio Midi Lidi sa vydávalo celý svoj koncert za skupinu Zrní. Pokojne by sisvoju šou mohli chalani strúhnuť v betónovej Garáži, kde by Petr Marek svojimi pohybmi, no predovšetkým svojimi modrými trenkami ešte viac rozčuľoval frajerov svojich početných fanúšičiek. Tie sa potom museli udobrovať bozkami pre Borisa pod minaretom…

foto: Michal Babinčák 

 

Michal Remenár: POHODA je (naozaj) LÁSKA

Áno, je to tak. Pohoda je láska! Už som sa o tom zmienil minulý rok a rovnako i tento rok, keď sme písali redakčné tipy, čo zažiť na Pohode. Dnes je, žiaľ, po Pohode. Ak ste tam neboli, zistite o čo ste prišli. Ak ste tam boli, pripomeňme si to, načo sa všetci tešíme celý rok. 

Štvrtok

Po príchode na festival a ubytovaní sa, je nutné prejsť sa festivalovým areálom. V prvý deň festivalu robím to, že pozdravím starých kamarátov, niektorých vidím iba na Pohode. A tak tomu bolo aj tento rok. Z line upu štvrtkového dňa bol pre mňa vrchol hneď otvárací koncert Milana Lasicu a Bratislava Hot Serenaders. Hot jazz a sweet dance music bolo, je a stále bude „in“. Do tanca i na počúvanie, k tomu slnko a to, že sme tam, na Pohode, je to najkrajšie, čo vo štvrtok bolo. Energia, ktorú má v sebe maestro Lasica, bola okúzľujúca. Po tomto koncerte som sa zastavil na odporúčanie Dany Kleinert do stanu Dobrej Krajiny naučiť sa šiť na šijacom stroji a „ušiť“ čo to pre projekt Domov Na Mame. Michal Kaščák ako selector na hlavnom stagei bola príjemná rozlúčka s prvým dňom Pohody. 

Piatok

Druhý deň festivalu a ranné hľadanie kávy! Káva je to najdôležitejšie, čo potrebujem. :) Po lenivom dopoludní a dobrom obede (mimochodom, tento rok bolo toľko dobrôt, že som len ochutnával a ochutnával), a popoludňajšej káve, hor sa na STROONa do Red Bull Music Academy. Vibrafonista a DJ v jednom, krásna VJ projekcia. STROON potvrdil svoje kvality a odpremieroval nový stage na Pohode. Ešteže bol Red Bull Music Academy blízko k Urpiner stagu, keďže tam hrali aktuálni miláčikovia slovenskej hudobnej scény Walter Schnitzelsson. Stíham aspoň This Night´s Fever a Mother. Veľkým prekvapením bol pre mňa koncert Easy Star All-Stars. Ich prerábky Radiohead, Michaela Jacksona či Lucy in the Sky with Diamonds ma tak dostali, že už hľadám ich albumy do mojej diskografie. Po prezlečení sa do „večernej róby“ som sa šiel mrknúť na Korben Dallas v Radio (aktívnej zóne)_FM. Veľa som však toho nevidel, dalo sa iba počuť, lebo Ozo a spol. majú vždy preplnené koncerty. Večerná tancovačka v podaní PAROV STELAR Band bol vrchol piatkového večera. Electro swing, krásna speváčka, červeno čierna vizualizácia a štipka erotiky rozvášnila i toho, kto nechcel ani „zasvet“ tancovať. Krása, krása a ešte raz krása. Keď tancovačka skončila, ešte rýchlo utekať na Orange stage a zaskákať si s Ďurim a Jožkom z Billy Barman. A čo s načatým večerom? Noc bola ešte mladá, tak hor sa do Meet the Giants zóny na Ink Miget Djs set. 

Sobota

A je to tu! Posledný deň Pohody, ktorý je potrebné si čo najlepšie užiť. Deň, kedy na Pohode zahrajú tí najväčší headlineri. Deň, kedy vlastne všetko končí i nanovo začína. Ako som už bol býval písal v našom festivalovom výbere, o 11.00 som si obul tanečné topánky a hor sa do Nay Tanečného domu na Flitre v rytme. Hodina tanečného workshopu a mám svoj nový vlastný hashtag #spotenetricko . :) Poflakovaním sa celý deň po rôznych diskusiách som nestihol koncert Midi Lidi. Snáď mi to Petr aj s Prokopom odpustia. Lenže kam ísť o 18.00 hod.? Chicks on Speed, Lenka Dusilová & Baromantika a k tomu náš miláčik Lola Marsh. A tak sedím ja a vlastne všetci pred Orange stagom a užívame si anjela v podobe speváčky Yael. Práve vďaka Pohode som ich prvýkrát počul v roku 2013 a zamiloval som sa nich tak ako celé Slovensko. Pre mňa vrchol Pohody 2016, Urpiner stage, 20.00 hod., úžasná, ikonická, veľkolepá, excentrická a dokonalá RÓISÍN MURPHY. Jej prezliekanie, jej róby a jej spev, dokonalá kombinácia. Predstavila prierez od čias Moloko, cez debut Ruby Blue až po nový album Take her up to Monto. Neviem to inak pomenovať, len že božská Róisín, ktorá sa oddala slovenskému publiku a dala zo seba i so svojich šialených módnych kreácií všetko. Kto ste tam neboli, môžete ľutovať. Naozaj. Zapamätajte si o Róisín to, čo o nej povedala naša Boba – David Bowie v sukni! Prepáčte fanúšikovia Prodigy, avšak posledný koncert pre mňa na Pohode 2016 patril Jane Kirschner. Čo k tomuto koncertu napísať? Jana potvrdila to, čo o nej už všetci dávno vieme. Je NAJLEPŠIA! Svedčí o tom i fakt, že Róisín Murphy sa na ňu prišla pozrieť tiež a užívala si koncert v prvom rade Budiš stageu. 

Nedeľa

Je ráno. Na hlavnom stagei sa víta slnko. Vyšlo. A je tu koniec. Koniec Pohody. 20. výročie festivalu oslávené. Toto bola moja piata Pohoda. Odchádzame. Ten pocit, keď opúšťate niečo, kde je vám dobre, je taký zvláštny. Priznávam, neviem ako mám zakončiť tento článok o Pohode 2016. Opäť by som musel napísať, že Pohoda je láska. Dovolím si však použiť slová mojich známych a kamarátov, pre ktorých je Pohoda „čas dovolenky, kedy všetky starosti počkajú a zostanú len radosti“ či „Pohoda je voľnosť. Voľnosť vo všetkom, nikto ťa nič nenúti a ani nikam netlačí. Je to jednoducho Pohoda!“

Verím, že sa vidíme na Pohode 2017. POHODA JE LÁSKA. 

 

 

*plnohodnotný report aj s fotografiami nájdete tiež v pripravovanom jesennom čísle Inspire magazine, pozn. red.