Prijať pozvanie do svojskej rozprávky výtvarníčky Oľgy Paštékovej

Počas leta možno navštíviť bratislavskú galériu Čin Čin a dostať sa do centra pozornosti ako rozprávková červená čiapočka. Zo všetkých stien na vás totiž budú blčať oči tajomných nočných vlkov. O čom (a o kom) sú nové diela Oľgy Paštékovej a kde inde možno nájsť jej tvorbu – prezradí samotná výtvarníčka v rozhovore.


Čo bolo skôr: záľuba v maľovaní vĺčkov alebo motív rozprávky o Karkulke?

No, vlci sú v lese odjakživa a Karkulku tam mama poslala samotnú iba nedávno – keď dospela. U mňa je to starý vzťah k „nočným chodcom“ (z mojej výstavy z roku 2006). Tieto obrazy na dreve nadväzujú na cyklus Dog-God-Good a od psa je už len krok k jeho predchodcovi s krásnym menom – canis lupus. Vlk dravý putuje v temnote, divý a slobodný. Prebúdza v človeku túžbu odviazať sa a nájsť svoju prirodzenú podstatu. Má to silnú atmosféru – o polnoci, pri splne mesiaca sa niektorí z nás premieňajú...

 Ako vznikol názov výstavy "Vzala košík a vybrala sa do lesa", ktorú môžeme vidieť v lete v Galérii Čin Čin?

Ten názov divákovi napovedá koncept výstavy. Evokuje príbeh rozprávky o Červenej čiapočke, ktorú pozná snáď každý. Ja som sa s ňou stretla niekoľkokrát – ako dieťa, potom v rôznych variáciách počas dospievania a aj teraz v podobe „rozprávky pre dospelých“. Milujem mýty, legendy, rozprávky a sledujem, ako sa vyvíjajú od čias, keď som bola malá. Ale tá výstava je možno viac o vlkoch, ako o tom dievčati. Červená Karkulka má aj freudovský výklad – je tu téma virginity. A vlk má vždy záujem o peknú čiapočku, čiže je to hra... Na druhej strane zasa možno v tej inštalácii vidieť symboliku ohrozenia jednotlivca v dnešnej spoločnosti – pod tlakom byrokraciu, politiky, teroru moci.

Tvoja obľúbená farba (nielen v tvorbe, hudbe či obliekaní) je čierna. Kde a kedy sa tam vzala tá červená?

Červená škvrna je pre mňa skôr symbol, atavistický prvok, ako výkrik v hudbe. Červené šaty, pohodené na zemi, nám nastoľujú otázky: "Kde je to dievča?, Čo sa mu prihodilo?" Od počiatku som mala v obrazoch nočnú vizualitu, modrú a čiernu, možno aj v rámci pubertálnej túlavosti. Neskôr som robila vídžejingy v kluboch až do rána. A potom sa mi život aj maľba vyvinuli do čiernobieleho obdobia. Dnes znova nachádzam odozvy farieb. Vrstvím ich v lazúrach a nechávam tam aj štruktúru dreva, ktorá je krásna.. V týchto mojich obrazoch na dreve je dominantná kresba.

Sedia ti priestorovo komorné galérie typu Čin Čin?

Výstavný priestor galérie Čin Čin som si špeciálne vyhliadla pre túto výstavu. Chcela som dosiahnuť, aby divák bol z každej strany okupovaný zvermi. Vojde, pozerá sa, a keď sa otočí, zrazu naňho vybehne vlk z temnoty – v triptychu „Cave Canem“ (Pozor na psa). Tá veta sa zachovala na mozaike v Pompejách, pred bránou tragického básnika. Takto presne  sme spolu spolu s Dorotkou Vlachovou obrazy nainštalovali.

Si veľká ochrankyňa zvierat, najmä psov. Môžeme čakať nejakú ďalšiu rozprávku či pokračovanie komiksu o psíkoch?

Áno. Mám rada štvornohých, mám rada chlpatých, mám rada vlkov, J. Aj toho, čo zožral Karkulku... Môjho psa Kiba (po japonsky „nádej“) som si vzala z útulku „Pes v núdzi“. Ľudia z toho útulku ma teraz požiadali o dizajnovanie tašiek pre dobročinnú burzu. Mám z toho radosť, vznikli celkom zaujímavé kabely – ich kúpou podporíte útulok a záchranu zvierat (http://pesvnudzi.sk/viac/beneficna-burza/).

Ale nie sú to len psy, ktorých zachraňujem. Minule som našla netopiera, ktorý predčasne vyletel zo zimného úkrytu a skoro umrzol. Ornitológ ho dva týždne kŕmil a potom sme ho spolu vypustili do noci... Čo sa týka komiksu, „Fudžiko“ (http://fudziko.olique.sk/) je taký môj starý hriech. Mám v hlave aj ďalšie diely, ale asi to ešte chvíľu potrvá. Teraz u mňa vonia drevo...

Pred 10 rokmi si maľovala temné nálady pertžalských panelákov. Nájdeme prvky urbanizmu či architektúry na tvojich plátnach i dnes?

Táto moja aktuálna séria tematicky opustila urbánne prostredie, no stále tam pretrváva
atmosféra noci, to majú moje obrazy spoločné...

 Často vystavuješ u rakúskych susedov. Aké sú tam odozvy na tvoju tvorbu?

Naozaj zaujímavé... Teraz mám takú špeciálnu inštaláciu na ulici vo Viedni, v rámci jedného komerčného priestoru. Volá sa „Rotkäppchens Jungs“. Mohli by sme to preložiť ako „Karkulkini frajeri“. Je to veľká svorka vlkov na veľkých doskách. Bolo naozaj zábavné sledovať reakcie ľudí, ktorí chodili okolo. Niektorí sa až vydesili. A dokonca jeden pes aj na nich začal brechať. :)
Výstava potrvá do konca septembra.

Nedávno bol v SNG spustený výsledok digitalizácie – projekt Web umenia. Nájdeme tam aj tvoje plátna?

Práve som si to pozrela. Mám tam svoj profil, ale ešte tam nie sú nahodené diela. Mám nejaké obrazy v zbierke Galérie mesta Bratislavy a pár v Kysuckej galérii.

Čo ťa vlastne živí? Maľba, učenie, či VJing?

S V-jingom mám teraz dlhšiu pauzu, ale tam to bolo viac o radosti a bláznení ako o zbohatnutí. :) Učenie ma baví a je to aj akási istota. Vybrala som si prácu, ktorá mi umožňuje nájsť si čas aj na vlastnú tvorbu. Komunikácia so študentmi prináša občas aj prekvapujúce momenty, no v konečnom dôsledku to človeka obohacuje. A výtvarné umenie? V „kultúrnom biznise“ je to u nás dosť premenlivé, keď to porovnám so spomínaným Rakúskom, alebo s Českou republikou. Niekoľko vecí mi kúpili galérie a momentálne to ide celkom dobre. Niečo som predala vo Viedni.  A práve v galérii Čin Čin už nebudem „vodkyňou svorky“ niektorým obrazom. Za jedným z nich sa mi bude veľmi cnieť,  je to akoby Ti odišlo dieťa. Ale viem, že bude v rukách dobrého zberateľa...

Inspire magazín má v sebe slovo inšpirácia. Čo inšpiruje momentálne teba?

Keď dokončím nejaký veľký cyklus obrazov, nastáva zvláštne prázdno, bezváhový stav. Chodím von, navštevujem výstavy, vdychujem, čuchám ako pes okolo seba, ale hlavne v sebe – dobíjam sa... Momentálne ma veľmi dobíjajú tréningy boxu, ktoré navštevujem už vyše roka.

Čo ťa čaká toto leto?

Určite chcem navštíviť Benátske bienále a potom budem pracovať na nových obrazoch, keďže ma na jeseň čaká ďalšia výstava v Bratislave.

 

Foto: Richie Studio