Takto pred týždňom to bola ešte Pohoda

To, že Manu Chao hral dve a pol hodiny ten istý "beat", a aj to, že Die Antwoord hrali na playback a björkáčom sa nepodarilo vyhodiť kvety pre islandskú speváčku naraz presne na začiatku tretej pesničky (lebo človek so slabším hudobným sluchom vlastne možno ani nevedel rozoznať prechody medzi songami), ako bolo pôvodne v pláne, už všetko viete. Aj to, že cez deň sme sa menili na sušené rajčiny a v noci zase na hlboko zmrazené kačacie chrbty a že by bolo čudné, ak by niekto z nás v areáli nenatrafil na malé hlodavce, ktoré boli fakt všade (kamarát musel jednému vziať vlastnou päsťou život, keďže mu stále počas spánku lozil popod stan.) Napíšem teda o tom, ako som Pohodu vnímala ja. Ja, znamená pohodový „prvorodenec“.


DEŇ PRVÝ - štvrtok

Ovplyvnená všetkými chýrmi z predošlých ročníkov (a že ich bolo presne osemnásť) som sa prekvapivo úsporne pobalila (čo som neskôr nad ránom obutá v tigrovaných plátenkách s požičanými modročiernymi pásikavými ponožkami vyhrnutými vysoko nad členky, v dieravých rifliach, čiernej tenkej koženke, na ktorej som mala fialovú mikinu a na nej maskáčovú šušťáčku, trpko oľutovala. Ale zostala som v dresscode - pripomínalo to dieantworďácky ZEF. No úprimne, kto sa na tú pekelnú zimu naozaj statočne pripravil, nech zdvihne ruku!) a vydala sa v ústrety slnečniciam. Tie som však našla tento rok na moje sklamanie len v rukách Kaščáka, keď jednu daroval Lole Marsh (teda vlastne Yael). Mimochodom, bol to pre mňa osobne jeden z tých emočne nabitých koncertov, pri ktorých mi stáli chlpy (krajšie povedané, mala som zimomriavky či „husí kúži“). Tento stav som naozaj zažila už len pri pár koncertoch. 

Po základných povinnostiach, ktoré ku festivalu nepochybne patria – vybavenie pásky, nájdenie miesta pre tri 3-miestne a jeden 4-miestny stan (čo je vo štvrtok o 18:30 celkom fuška), padla fľaška vína a vybrali sme sa do areálu. Základné inštrukcie (tak tam je hlavný stage, tam máš Orange – nie sú náhodou rovnaké, pýtam sa?!, tam je  Budiš, Nay, hentam sú wécka, keby si potrebovala a tuto je cesta do stanového...KDE SOM, PROSÍM VÁS, kričím.) sme boli na Tricot. Vedela som o nich len toľko, že sú to tri Japonky a vraj celkom fajn. Boli. Manu Chao potom odpálil – áno, 2,5 hodinovú show, na ktorej som sa ja ale paradoxne bavila, pretože prvú hodinu a pol som sa efektívne stratila, takže „pri zvukárovi vpravo, svietim mobilom“ zafungovalo hneď v prvý deň. Namiesto „vo joooo, vuo jo jo jo“ som vnímala len smútok a zvyšok koncertu som od radosti zo znovunájdenia kamošov preskákala.  Záver večera si veľmi nepamätám, lebo to bolo dávno a zima zo mňa vytriasla všetky spomienky.


DEŇ DRUHÝ - piatok

Piatok bol pre mňa zoznamovací. Potykala som si s areálom (ale ešte v nedeľu som mala s nachádzaním niektorých vecí problém), obehla stánky a sprievodné aktivity, poďakovala sa za slnko (a ďakujem doteraz, keď sa mi zvlieka koža ako hadovi dvakrát ročne) a snažila sa objaviť všetky krásy festivalu.  

Poznámky nájdené v notese:

- pekné vlajky
- kreatívna zóna a dizajn šop nejako zvláštne usporiadané (potvrdené aj od kamošov)
- chýbajúce miesta na sedenie (nie že by som bola fajnová, na zemi sedávam často a rada, ale napríklad v noci pri 6° nad nulou sa lepšie oddychuje na stohu slamy ako na chladnom betóne)
- veľké plus za opaľovací krém, zubnú pastu a sprchovacie gély + komfortné sprchy (dlhé rady budú na festivaloch vždy a všade , tak neplač)
- vynikajúce kura za 4,50€, z ktorého sme sa najedli dvaja (pozdravujem HYZA stánok), ale za to otrasná tortilla za 3,50€, z ktorej bol hladný jeden
- pre nováčika fakt trochu chaotický areál, tzn. málo záchytných bodov (ale v priestore s absolútnou rovinou bez porastu chápem)
- chválim separovanie odpadu (i keď neraz sa stalo, že opitá ruka nezafungovala správne)

Hudobne som piatok začala na obed Billy Barmanmi, ktorých songy si hráme na gitare a spievame už aj doma, ale ako pomalý štart na tráve s pivom v ruke mi to prišlo vhod.  Odtiaľ Fallgrap (posediačky zozadu, lebo sme boli všetci z neznámych príčin unavení ako keby bola už nedeľa ráno). Naživo som ich ešte nevidela a keď už povyhrávali všetky tie hlavy na Radio Head Awards, tak by sa aj patrilo.  Ten vraj vizuálny zážitok Dakh Daughters som videla len spoza plece SBSkára, lebo sa naplnili kapacity Europa stage a čakať, kým vyjde 15 ľudí, aby som mohla vojsť ja a ďalších 14, sa mi fakt nechcelo. Našťastie sme zablúdili na Budiš stage, kde vystupovali britky Pins a ak si niekto myslí, že gitary patria do ruky len chlapom, nech si na ne zájde, keď tu budú najbližšie hrať! Po nich mali ísť Eagles of Death Metal, ktorý sa presunuli hodinu po polnoci, pretože ich odchytili niekde na hraniciach a nechceli pustiť. Neviem, čo im asi tak mohli nájsť...

Našťastie som stihla Heymoonshaker. Briti to asi po hudobnej stránke vedia, lebo som sa na nich náramne zabávala. Ich príbeh z ulice je skoro taký zaujímavý ako ich spojenie blues a beatboxu na pódiu. O ôsmej už starý známy klávesák z Franz Ferdinand & Sparks nehybne sedel na Bažant stage a čakal na svoju chvíľu. Raz sa usmial, raz sa postavil a zatancoval. Dva pohyby stačili na to, aby publikum zaburácalo. Áno, nebol to samotný Franz Ferdinand a mnohí koncert zatracovali, ale pre mňa mal svoju atmosféru – aspoň prvú polovicu, kým sa skladby nezačali rytmicky až príliš opakovať.

Zámerne som sa vyhýbala Einstürzende Neubauten, pretože z jediného songu, ktorý som od nich počula, som z nich mala trochu strach. Chyba. Vraj. Koncertnú šnúru som natiahla na Die Antwoord, o ktorých snáď už len toľko, že zmes sexy zadkov, energie, úchylností a kuriozít prinieslo peknú šou, počas ktorej mi na čelo vystúpilo aj napriek obrovskej zime niekoľko kvapiek potu. Tí, ktorí namiesto nich zvolili amerických OFF, vraj tiež nemuseli ľutovať. A tak je to dobre.

Producentovi Hudson Mohawke som dala prednosť pred SĽUKom, ale verím, že správne a že sa SĽUK do konca leta objaví ešte na nejakom festivale. Po Hudsonovi prišli na rad oneskorení Eagles of Death Metal. Fúzatý pánko po príchode na pódium bez ponúkania dopil zvyšnú polovicu svojej whiskey, ktorú asi dlho v rukách neohrieval a vystúpil tak, že mu nikto nemohol zazlievať niekoľkohodinové meškanie. Kalifornskí „metalisti“, ktorí s death metalom nemajú vôbec nič spoločné, boli jedným z najvýraznejších zážitkov pre publikum. Na zahriatie pred spánkom ešte Click Here, moldavsko – španielsky energický projekt, elektro – cigánska odysea.


DEŇ TRETÍ - sobota

Nemôcť zaspať od zimy a potom nemôcť spať od tepla sa stalo heslom festivalu. Preto všetci vstávali skoro a ešte keď bolo slnko veľmi nízko, už hodnotili koncerty minulej noci. My sme našu sobotu začínali pozvoľna. V podstate sme sa len popri prechádzaní sa po areáli na chvíľu pristavili na niektorých začínajúcich sa koncertoch, neskôr sme si sadli na Sendreiovcov Le Orchestroha k zvukárovi vľavo a obdivovali ich, že sa im vôbec chce. Ale rytmy to boli dobré! Potom sme sa rozdelili, ja som nevynechala prednášku o súčasnej novinárskej fotke v .týždni, kde Tomáš Halász, Michal Burza a Tomáš Benedikovič hovorili o tom, aké to tu je (ehm, naprd) pomalé, ale pomaly sa to konečne rozbieha. To bola moja prvá, ale zároveň žiaľ aj posledná prednáška, na ktorej som bola aktívne. Vlasta Popič som pozorovala len z diaľky počas toho, ako som jedla podpecník a počas celého koncertu som bola v domnení, že Vlasta je ženská. Až kým neprišiel kamoš s poznámkou: „On spieva ako žena, žee?“ A tak mi trklo, že Vlasta je vlastne chlap. Ale vystúpenie mal obstojné na sobotné popoludnie, keď bolo slnko na oblohe najvyššie. Spomínanej Lole Marsh som dala prednosť pred mojimi rodákmi z Považskej Bystrice, Elections in The Deaftown. Sorry, chalani, snáď nabudúce. Yael je jedna z najkrajších žien, s ešte krajším hlasom a obrovskou charizmou. A na zoskupenie Lola Marsh je radosť sa pozerať. Alebo zavrieť oči a len tak byť. Nechať sa unášať.

Po Izraelčanoch to už šlo veľmi rýchlo. Preplnený osobný lineup a veľa ťažkých rozhodnutí. Viete si predstaviť, čo to je pre Váhu vybrať si z troch kapiel, ktoré hrajú v rovnaký čas? Kým som dobásnila „ententíčkydvašpendlíčky“ niekde na rázcestí, odohrala každá z nich už polovicu koncertu. A tak som teda počas sobotňajšieho večera a noci stihla toto:

- Repetitor
- kúsok Björk (nenalákala ma na ohňostroj, larvy prichádzajúce na svet, kvety ani masku na tvári, ktorá u mnohých vyvolávala pochybnosti, či to je skutočne ona. Na Björk jednoducho treba byť pripravený. Nebola som.)
- barcelonský Seward. Mám taký pocit, že to bolo niečo pre hudobných gurmánov. Pre mňa to bolo minimálne zaujímavé a dobrá "podívaná".
- Irie Révolstés. Ich si proste nemôžem nikde nechať ujsť. Videla som ich už štvrtýkrát a musím priznať, že toto bola zatiaľ najslabšia šou. Tak si to predstav...
- (Young Fathers) nebola som kvôli Irie Révoltés. To bolo jedno z tých ťažkých rozhodnutí. Človek si povie, že to dá pol na pol a potom zistí, že sa mu z niektorého z koncertov jednoducho nedá odísť.
- Turbowolf. Len tak si postávam na kapelke, premýšľam, či sa mi to podobá na Slayer alebo na Black Sabath. V tom sa spevák rozbehne cez dav ľudí, vylezie na strechu zvukárovej konštrukcie. SBskar beží za ním. Vylieza k nemu a čosi mu do ucha melie a hrozí. Speváčisko chápavo pritakáva, a keď SBSkar dohovorí, šup ho na ľudí. Tak takí presne boli Turbowolf.
- CocoRosie. Jeden z veľkých zážitkov a ukážka toho, ako má vyzerať súčasná hudba. Hravosť, miešanie štýlov, rôznych druhov umenia, absolútne odlišné hlasy a vystupovanie, harfa, beatbox, detské hračky namiesto nástrojov, tanec, rap, vizuálnosť. To všetko vytvára úžasnú atmosféru, ktorou si CocoRosie dokážu podmaniť publikum.
- Dobrý večer, priatelia...Le Payaco. Netreba predstavovať ani zbytočne tárať.
- trochu Hybrid Minds nadránom.
- všetky D&B, techno, house a iné hudobné zoskupenia, ktorým nerozumiem a mená nepoznám. Ale vrámci príjemnej únavy mi na podobné hudobné štýly nohy skáču veľmi ľahko.
- The Ugly Selectors na Orange Roller Disco. Lebo mať dvojradové korčule je cool. Lebo voziť sa dookola tak, aby sa ti okolie pred očami rozmazávalo, je cool ešte viac. A robiť to všetko pri dobrom DJskom sete je najviac cool!
- (Vítanie slnka: Sendreiovci) NIČ. Lebo nás boleli nohy zo sústavného korčuľovania a tak sme išlo o štvrtej nad ránom spať.
 


ČO MA MRZÍ:

- zmeškala som všetky tlačovky, lebo som si povedala, že na festivale predsa nebudem riešiť online svety a v pondelok ráno po prečítaní mailov som mala hlavu v smútku. Nuž, všetko má svoju daň
- nebola som ani na jednom vítaní slnka, lebo moji kamoši boli buď spachtoši alebo si na festivale našli frajerov (pozdravujem) alebo ma boleli nohy
- nemala som tresku v rožku
- zmeškala som veľa kapiel. Ale úprimne – koľko sa toho dá stihnúť počas troch festivalových dní? Ja som stihla cca 22 (a pol). Nie je to dosť?

Keď sa ma na záver ľudia pýtali, aké bolo moje pohodové „poprvé“, akosi som nevedela nájsť slová. Zvyknutá na trochu bláznivejšie festivaly som asi kdesi hlboko vnútri pociťovala sklamanie. Ale to, že sa mi v nedeľu nechcelo odísť a teraz sa pri spomienke na ten víkend usmievam, svedčí o tom, že bolo dobre. Veď nie nadarmo sa Pohoda volá Pohoda.

 

PS: Celý report som napísala na schodoch za bytovkou niečo po 23-tej, lebo moje kľúče cestovali vlakom v ruksaku, v ktorom vôbec nemali byť a druhý spolubývajúci si užíval prázdny byt v sprche. Našťastie, na nohách v sandáloch mi nezostali omrzliny. Noc bola teplá a doteraz krútim hlavou nad tým, ako zákony schválnosti stále 100%-ne fungujú. Takú zimu inde len tak nezažiješ. Iba na letisku v Trenčíne.

 

Tak teda zase o rok.

 

 

Autor festivalových fotografií: Michal Babinčák