VYKORENENÁ__UPROOTED__ENTFREMDET

Eva Hettmer *1987_Mladá talentovaná transmediálna umelkyňa pochádzajúca z Nitry študuje od roku 2012 na Akademie der bildenden Künste Wien odbor Kontextuálna maľba. Predtým ukončila štúdium bakalárskym diplomom na VŠVU v Bratislave, odbor Maľba a iné média. Jej doterajšia tvorba bola doteraz vystavená v galérijných a offspace priestoroch v Bratislave, Viedni, Bruseli, Budapešti či Berlíne. V roku 2011 bola finalistkou Maľba roka a v 2009 Toiles et Toiles Prize v Toulouse, Francúzsko. Pre jej tvorbu je charakteristické používanie netradičných materiálov a progresívnych technológií. Umelecky a vizuálne je silno ovplyvnená gýčom, pop-artom, čínskymi výrobkami, elektronickou hudbou, vôňou plastu, nálepkami, všetkým čo sa blyští či novou vlnou súčasného mladého umenia.

Momentálne sa okrem svojho štúdia pripravuje na novembrovú výstavu v galérii xhibit (Viedeň) a pracuje na svojom novom projekte, kde sa zameriava na tému tradície vs. globálny svet a so svojským prístupom mieni tento zámer sprostredkovať (svojmu) publiku. V koncepte flirtuje s módou a drzo ju využíva ako médium pre svoju tvorbu. Ku klasicky inštitucionalizovanému umeniu sa tak dostane aj verejnosť, ktorá nie je zvyknutá na zaužívaný galerijný život a tento Evin public art koncept prepojený s “fashion” komerčnou sférou osloví svojou témou nové publikum.

Na prvý pohľad nenápadná mladá žena, ktorej tvorba je jej presným opakom – provokujúca témou, myšlienkami a posolstvom, vizuálne extrémne výrazná aj vďaka práci s materiálom ako sú holografické fólie či technológia lasercutt. Jej posledný umelecký koncept ma osobne zaujal natoľko, že som sa rozhodla spolupracovať s touto umelkyňou na produkčnej stránke projektu a taktiež predstaviť ju čitateľom magazinu Inspire, lebo ona je totááálne Inspire!


 Vráťme sa späť k tvojej výstave a projektu „The Solid Unsecurity Club“, kde si predstavila svoj umelecký počin „NØ holy cards” (holy cards- sväté obrázky,pozn.r.). Kde sú tvoje osobné korene inšpirácie a čo je lokálnym korením tvojej tvorby?

Karty nevykresľujú nejaký môj intímny vzťah k cirkvi, ale svojim spôsobom ma inšpirovalo moje detstvo, spomienky a obrazy spomienok, kde sa donekonečna až post-konceptuálne opakovali výjavy týchto kariet, kedže som bola týmito tradičnými cirkevnými obrázkami obdarúvaná od všetkých mojich babiek a tiet, ktoré mi chceli takýmto spôsobom „láskyplne vštepiť“ náboženskú vieru. Ja som ako dieťa vnímala najmä farebný obrázok. Neskôr som navštevovala základnú cirkevnú školu a prvé štyri roky na katolíckom reálnom gymnáziu, no skúsenosťami tu sa môj vzťah k náboženstvu ako inštitúcii paradoxne zmenil ku kritickému postoju. Napriek tomu viera ako taká je pre mna dôležitá, ale bez kontextu inštitúcie - veriť v seba, v pozitívum („v boha všemohúceho“), v (ne)zmysel a (ne)konečnosť vesmíru…také veci „môžem“.
Moje karty pretavili svoj formálny vzhľad z týchto svätých kariet, ale ich koncept je práve o negácii ich pôvodnej funkcie – posilňovania viery – v projekte sa zameriavam na spoločenskú kritiku, sebareflexiu, odhaľovanie “rodičovských” chýb, čerpám zo svojich skúseností a uvedomujem si geopolitický kontext svätých kariet. Silné kresťanské korene spoločnosti a kultúry, v ktorej žijem ako žena ovplyvnili môj terajší životný „feeling“ - ako žena necítim navonok hrané dokonalé bezpečie („I don’t feel save anymore“, nápis na kartách,pozn.r.), pochybujem o existencii fyzickej ale i morálnej (istoty) v súčasnom prozápadnom politickom, prezývanom aj „demokratickom“ systéme.

S akými reakciami na karty si sa stretla a ako v tomto koncepte pokračuješ?

Na karty dostávam veľmi nezvyklo jednostranný a to pozitívny feedback. Pravdepodobne som zasiahla „do čierneho“, pretože karty sa stretajú s prijatím. Nesmierne ma teší fakt, že pôvodné karty sami o sebe nesú svoj masový odkaz v sebe a ja na tento odkaz môžem nadviazať svojou tvorbu a umožniť každému kontakt s veľmi dostupným a zároveň kvalitným umením. Dlho som premýšľala, ako súčasné umenie dostať z izolovaného prostredia galérií k širšiemu publiku. V tomto smere ma inšpiruje Andy Warhol a jeho bezprostredný vzťah umenia k populárnej - masovo prijímateľnej kultúre. Hľadala som médium či nosič umeleckého vizuálu, ktorý je funkčný v každý deň. Na tému kariet preto nadväzujem kolekciou fashion tričiek v rovnakom koncepte – „The Solid Unsecurity Club“ – rozvíjam opäť tému ženy v súčasnom prostredí. Posun je v stotožnení sa nositeľky s postojom, vyhlásením svojho „statementu“. Taktiež je to reakcia na módu a fashion svet, ktorý utvrdzuje ženu v klišé a potrebe spĺňať kritériá vonkajšej krásy, tieto tričká sú teda antifashion. Móda môže byť pekná a funkčná, ale dokáže fungovať aj ako vizuálny billboard osobného postoja – statementu, vyjadriť tak názor na určité spoločenské témy, politické dianie vo svete alebo dať len okoliu o sebe vedieť, že kašlem na ich názor na moje telo, lebo dôležitá časť mňa je moje ja.
Inšpiráciou vizuálnej formy týchto tričiek sú tzv. covere ženských magazínov. Dnešná extrémne obľúbená motivačná literatúra sa stáva akousi náhražkou za bibliu, akýsi receptár ako správne bio žiť a nájsť svoj materiálny i duševný raj teraz, už tu na zemi. Myslím si, že jej popularita odzrkadľuje prirodzenú potrebu človeka pre vzor alebo hrdinu. V negatívnom ponímaní stádovité myslenie, ktoré je tu už od nepamäti.

 Neobávaš sa teda komercializácie tvorby?

Nie, neobávam. pretože do vizuálov vkladám tú istú energiu, čas a hodnotu akoby som maľovala obraz alebo realizovala inštaláciu. Okrem toho tričká sú limitované originály. Ako umenie môže byť výborné, a takmer nepredajné, tak umenie môže byť predajné a stále kvalitné. Pre zberateľa môže byť ťažké si vybrať kvalitné umenie a „neprerobiť“, no robiť umenie a zbierať ho nie je jednodňová záležitosť, je to otázka vkusu, informácií, vášne a lásky. Je to vzťah.

Študuješ vo Viedni, ako tam vnímajú tvoju tvorbu, korene a naopak ty tamojšiu umeleckú scénu?

Na moju školu som bola prijatá na prvýkrát, bez akejkoľvek konzultácie s mojimi terajšími profesormi. Vo Viedni som nemala predtým žiadne kontakty, len budova školy a všetok ten svet tam vo vnútri mi nesmierne imponoval. Do prvého ročníka som tentokrát nastúpila s triezvou hlavou ohľadom štúdia. Medzi spolužiakmi sme mix národností z celého sveta, vďaka čomu mám napríklad detailný prehľad o juhokórejskej ekonomike. S profesormi si zväčša rozumiem ako kolegyňa aj ako ich študentka. Prebehla medzi nami určitá „umelecká chémia“, v komunikácii je cítiť vzájomný prirodzený rešpekt a o to viac si potom cením ich názor a vplyv. Akademické prostredie a umelecká Viedeň v rámci globálneho art businessu sa stáva kľúčovým miestom. Až tu som pochopila, čo je v umení skutočne dôležité. S profesormi dokážeme o koncepte spolu komunikovať hodiny alebo sa len rozplývať nad určitým odtieňom ružovej a holografickou fóliou. Jazykovo som bola vždy zdatná aj keď je pravda, že nemčinu som sa začala učit len rok pred štúdiom a teraz si dorábam ešte posledné jazykové certifikáty. Nečakala som to, ale vo Viedni sa mi splnilo veľa z toho, čo som si od štúdia na vysokej umeleckej škole vždy želala.

 


Na odborný názor, či tričko môžeme považovať za formu umenia a relevantný koncept, som sa spýtala galeristu, kunsthistorika a kurátora Andreja Jaroša z Flatgallery. Ako ty vnímáš tento umelecký zámer?

Súčasné umenie dovoľuje umelcovi sa vyjadrovať úplne slobodne, všetkými možnými a dostupnými technikami, výtvarným jazykom, pričom môže využívať širokú škálu výtvarných médií alebo nosičov. Dôležité v tomto prípade je spracovať myšlienku, ktorú chce umelec vo svojej tvorbe vyjadriť, a zároveň tento počin si vie obhájit relevantným konceptom. Potlač na textile nie je nič nové, vyuzíva sa už v podstate od šesťdesiatych rokov 20. storočia, kedy v rámci pop-kultúry našla širokospektrálne uplatnenie vo všetkých sférách spotrebného tovaru. V podstate všetko sa v kultúre recykluje a konzumuje. Na príklade gotiky 14. a 15. storočia, ktorá sa niekoľkokrát znovuzrodila - v druhej polovici 19. storočia v podobe neogotiky, následne na sklonku 19. storočia bola recyklovaná s inými štýlmi v rámci eklekticizmu, princípy neogotiky boli opäť použité v postmoderne v 80. rokoch 20. storočia. V prípade Evinho diela sa jedná o recykláciu pop-artu a zaužívaných cirkevných symbolov, pričom sa snaží poukázať na súčasné spoločenské problémy a zmeny hodnôt globalizujúceho sa sveta. Jej pohľad na umenie nie je o „fashion“, ale svojím kritickým pohľadom poukazuje na slepé uličky v rámci labyrintu neoliberálnej konzumnej spoločnosti dnešného západného života.

autor:

Mia Danišová / Whatever Production                       

(autorom pôvodných polaroidových fotiek vyššie je Juan A.P. Miján)